„Spočiatku sme mali búrlivé vzťahy. Boli sme s Mandelom politickí súperi. Vždy však, keď sa zdalo, že rokovania by sa mohli zaseknúť, sme sa vedeli nad to povzniesť a pokračovať. Neskôr sme sa stali dobrými priateľmi,“ povedal de Klerk počas stretnutia s novinármi na konferencii Fórum 2000: Spoločnosti v prerode.
V roku 1964 vo svojej slávnej reči počas procesu s ním hovoril Nelson Mandela o spravodlivejšej a harmonickejšej spoločnosti ako o ideáli, pre ktorý je ochotný zomrieť. Prečo by ste boli ochotný položiť život vy?
Nelson Mandela je mimoriadne špeciálna osobnosť. Bola to veľmi odvážna reč, ktorá odrážala jeho najhlbšie presvedčenie. Bol by som tiež ochotný položiť za niečo život. Keby išlo o princípy a hodnoty ľudských práv, nediskriminácie. Za to bojoval Mandela, za to bol ochotný zomrieť. Áno, keby som sa ocitol v podobnej situácii, povedal by som to isté.
S najväčšou pravdepodobnosťou sa už s Mandelom nestretnete na jednom pódiu, čo bola túžba organizátorov konferencie Fórum 2000. Kedy ste s ním naposledy hovorili, a keď sa obzriete späť, je niečo, čo ste mu v živote nepovedali a ešte by ste chceli?
Mandela a ja sme mali na začiatku búrlivé vzťahy. Boli sme politickí súperi. Politické násilie pokračovalo na oboch stranách, kým my sme rokovali ako ďalej. Táto situácia však vnášala medzi nás veľké napätie. Vždy však, keď sa zdalo, že rokovania by sa mohli zaseknúť, sme sa vedeli nad to povzniesť a pokračovať. Neskôr sme sa stali dobrými priateľmi. Bol viac ráz hosťom u mňa. Spolu s manželkou sme boli u neho. Pri oslavách mojich 70. narodenín predniesol úžasný prípitok, v ktorom hovoril o priateľstve, ktoré vzniklo. A tiež o vzájomnom akceptovaní našej osobnej integrity. Povedal som mu všetko, čo som chcel. Hovoril som s ním pravidelne. Pred asi 18 mesiacmi sa rozhodol úplne stiahnuť z očí verejnosti. Rešpektujem jeho želanie byť s rodinou. Som stále v kontakte s Mandelovou ženou, ktorá je osobnou priateľkou mojej manželky. Rozprávali sme s ňou. Nelson Mandela momentálne nie je na tom tak, aby mohol byť s niekým v kontakte.
Juhoafrický režim držal Mandelu za mrežami takmer 30 rokov. Keď ste ho konečne prepustili, rozprávali ste sa o tom? Ako to vníma, ako berie vás, predstaviteľa režimu, ktorý ho zavrel do väzenia?
Príliš sme sa o tom nerozprávali. Nerobil som z toho osobnú vec. Náš vzťah sa začal tým, že bol postavený na profesionálnej úrovni. Bol som vtedy prezident. A všeobecné očakávanie bolo také, že ak dosiahneme dobrú dohodu o ústave, Mandela bude nasledujúcou hlavou štátu. Náš vzťah bol skôr založený na jednoznačnej zodpovednosti za to, aby sme sa dopracovali k riešeniam. Uvedomovali sme si, že musíme spolupracovať. Sústredili sme sa na prítomnosť a budúcnosť. Nie na minulosť.
Bol by vývoj vašej krajiny iný, keby nebolo Mandelu?
Nerád špekulujem. Neviem, kto iný by sa ujal tejto úlohy. Mohla by to byť správna osoba alebo aj neúspešný líder. To isté sa týka mňa. Jednotlivým osobám nie je potrebné pripisovať príliš veľkú dôležitosť. Dosiahnuté úspechy neboli len práca Mandelu a mňa, ale aj našich tímov.
Dajú sa zmeny v Južnej Afrike použiť ako príklad v iných situáciách na ukončenie konfliktov, pri prechode od jedného režimu k inému?
Bol to dobrý príklad toho, že aj najhoršie vyzerajúca situácia sa dá zachrániť. Že aj úhlavní nepriatelia sa môžu dohodnúť na mieri. Nedokážete to však, keď sa nerozprávate. Z toho sa môže poučiť aj zvyšok sveta. Mandela nezostal v zajatí minulosti, horkosti a nenávisti. To je úžasný príklad pre lídrov na celom svete.
Máte obavy o osud demokracie v Južnej Afrike, keď Mandela zomrie?
Dúfame, že sa to tak skoro nestane. Nebude to však znamenať nejakú krízu, ak tomu dôjde. Naopak. Bude to moment, keď sa všetci Juhoafričania chytia za ruky a uctia si jeho dedičstvo. Keď sa to stane, predpokladám, že to opäť upriami pozornosť všetkých obyvateľov na to, v čo Mandela verí. Zdôrazňoval, že sa musíme zamerať na zmierenie, na to, že Južná Afrika musí byť krajinou všetkých, bez diskriminácie. Pretože momentálne u nás existuje hrozba novej formy rasovej diskriminácie, ktorú presadzuje súčasná vláda Afrického národného kongresu.
Akú hrozbu myslíte?
Koncept vlády je, že všetky organizácie, všetky firmy musia mať vo svojom vedení, medzi akcionármi a zamestnancami zastúpenie ľudí na základe demografie Južnej Afriky. Znamená to, že by to malo byť 79 percent černochov, deväť percent belochov, šesť-sedem percent miešancov a dve percentá Indov. Je to nová forma rasovej klasifikácie. Je to nevyvážená pozitívna diskriminácia, nevyvážená ekonomická podpora černošského obyvateľstva. Bieli a ďalšie menšiny opúšťajú Juhoafrickú republiku, lebo majú pocit, že tam nebudú mať žiadnu budúcnosť. Ide to proti konceptu zmierenia a základným ústavným princípom, že nemá existovať diskriminácia na základe rasy a farby pleti. Som za vyváženú pozitívnu diskrimináciu. Pripúšťa ju aj ústava. Som za zlepšenie ekonomických podmienok pre černochov, aby sme napravili chyby minulosti. Ak to však má byť vo forme toho, že rasa je určujúcim faktorom, kto akú prácu dostane a podobne, tak je to neprávne. Ako bol aj apartheid.
