„Teherán to tvrdí stále. Možno však teraz máme náladu počúvať, takže odkaz sa dostane do našich uší. Bolo by skvelé, keby sa Rúhání a Barack Obama stretli,“ uviedol Altinay pre Pravdu na Belehradskom bezpečnostnom fóre, ktoré spoluorganizovala aj Slovenská atlantická komisia. Turecký analytik pôsobí v prestížnom Brookingsovom inštitúte.
Dá sa očakávať nejaký prelom vo vzťahoch USA a Iránu? Hovorí sa o možnom stretnutí prezidenta Rúháního a šéfa Bieleho domu Baracka Obamu na pôde OSN.
Musíme dosiahnuť, aby sa Irán cítil bezpečnejšie. Dá sa to pomocou dialógu. Som rád, že sa spomína stretnutie Rúháního a Obamu. Keby sa to stalo, bolo by to skvelé. Vieme, že sankcie škodia Iránu. Jeho mena devalvovala o viac ako 50 percent. Má záujem o dialóg, a keď sa to potvrdí, mali by sme mu niečo ponúknuť.
Nový iránsky prezident Hasan Rúhání vyhlásil, že jeho krajina nikdy nevyrobí jadrovú bombu. Veríte mu?
Nepovedal nič nové. Teherán to tvrdí stále. Možno však teraz máme náladu počúvať, takže odkaz sa dostane do našich uší. Problematický je však raketový program Iránu. Ak budujú strely diaľkového doletu, tak v tom prípade nemá zmysel, aby tieto rakety mali hlavice s konvenčnými výbušninami. Faktom však je, že medzinárodné spoločenstvo sa k Iránu nesprávalo spravodlivo. Teherán nemá dôvod veriť medzinárodnému systému. Na druhej strane však s ním ťažko môžeme viesť otvorený dialóg, keď Irán napríklad argumentuje, že kríza v Európe vznikla pre sankcie proti nemu. To sú úplne fantázie. Ak sa Irán bude správať realisticky, zaslúži si, aby sme s ním viedli dialóg.
Foto: SITA/AP, Hojjat Sepahvand
Na Belehradskom bezpečnostnom fóre hovoril iránsky diplomat Sajíd Vahíd Karimi aj o tom, akú ma Irán etickú politiku a ako to majú robiť aj ostatné krajiny. Akú etickú politiku však robí Teherán smerom k Sýrii?
Bol by som rád, keby krajiny nesúperili v tom, kto má väčšie rakety, ale v tom, aká efektívna je ich zahraničná politika. Pýtal som sa Karimiho, či je naozaj vlastníctvo zbraní hromadného ničenia neetické a proti islamu, ako to tvrdí režim v Teheráne. Sýrsky prezident Bašár Asad nedávno priznal, že má chemické zbrane. Dalo by sa očakávať, že ho Irán odsúdi za to, že ich vyrobil. A môžu odsúdiť aj ostatných. Ľutujem, že sa Irán stavia tak nezúčastnene k ľudským obetiam konfliktu v Sýrii. Teherán robí politiku, aká bola za studenej vojny. USA aj ZSSR si vybrali svojich obľúbených diktátorov. Som presvedčený, že Irán má právo na využívanie jadrovej energie a mali by sme venovať pozornosť aj jeho obavám o bezpečnosť. Lenže som veľmi sklamaný, akú zlovestnú zahraničnú politiku sleduje Irán v regióne.
Ešte pred pár rokmi mali turecký premiér Recep Tayyip Erdogan a sýrsky prezident Bašár Asad k sebe blízko. Okrem konfliktu v Sýrii sú ešte aj iné dôvody, prečo sa to zmenilo?
Hlavný dôvod je humanitárna katastrofa, ktorá nasledovala po tom, čo Asad reagoval na opozičné hnutia v Sýrii. Turecko sa na Sýriu díva predsa len inými očami ako Európa alebo Amerika. Väčšina Turkov tam má priateľov a rodinu.
Nemal teda Erdogan viac zatlačiť na Asada, aby zabránil tomu, čo nastalo, keď hovoríte o vzťahoch Turecka a Sýrie?
Nie som kritický k tomu, ako sa Turecko správalo k Asadovi. Myslím, že ho skutočne skúšalo presvedčiť, aby veci neriešil násilím. Som však nespokojný s tým, aké podmienky Ankara stanovila pre rebelov. A tiež Spojené štáty, Európa a ďalší z medzinárodného spoločenstva. Bola šanca, aby opozícia zahŕňala viacero skupín. Ktokoľvek, kto aspoň trocha rozumie Sýrii, tak vedel, že situácia sa vyvinie tak, ako vyzerá teraz. Skepticizmus sunnitov a alavitov voči sebe tu vždy bol. Ak sme chceli pomôcť, mali sme trvať na tom, aby opozícia zahrnula aj lídrov alavitov. Keďže opozícia zostala sunnitská, bolo jasné, že protesty prerastú do veľmi násilnej občianskej vojny. V prípade, že alavitská menšina nemá záruky, že jej budúcnosť bude zabezpečená, tak bude bojovať až do konca.
Sýrska opozícia tvrdí, že sa pokúsila osloviť alavitov.
Lenže ich nedokázali presvedčiť. A pritom vedeli, že v prípade, ak sa to nepodarí, výsledkom bude občianska vojna.
Boli sme takí hlúpi, keď vravíte, že ktokoľvek, kto vie aspoň niečo o Sýrii, tak mu bolo jasné, že situácia sa vyvinie tak, ako vyzerá teraz?
Nepovedal by som, že sme hlúpi. Myslím si však, že sme sa o Sýriu veľmi nestarali. Bol to len ďalší konflikt. Egypt a Líbya vyzerali ako dôležitejšie. Vyzerá to ako s tou žabou, ktorú hodíte do horúcej vody a ona vyskočí. Ak ju dáte do studenej vody a pomaly ju zohrievate, uvarí sa. Takže, keď relatívne pomaly zabíjate obyvateľov svojej krajiny, môže vám to prejsť. V prípade, že je to rýchle a viditeľné, dočkáte sa reakcie. Vyzerá to tak, že sedem miliárd ľudí sa stále dokáže pozerať iným smerom, keď iných stotisíc ľudí zomrie. Najmä, keď na jednej strane konfliktu máte ľudí z Al-Kajdá a pomoc opozícii by asi znamenala aj pomoc pre extrémistov. Ale fakt je, že Západ jednoducho nikdy nebude schopný vyriešiť všetky konflikty. Nedokázali sme to v Rwande, nevieme to v Demokratickej republike Kongo. Nepoznáme dobre sýrske obete. A keď nepoznáme obete, tak sú títo mŕtvi len štatistikou.
Takže v Sýrii sa nič nezmení?
Nemám žiadny preferovaný scenár. Možnosťou je aj postupné rozdelenie krajiny. Západná časť krajiny a Latakíja alavitom, severná časť Sýrie okolo Aleppa bol zase vždy sunnitský región. Samozrejme, otázkou by bolo, čo s Damaskom. Možno bude kľúčové, že sa zapojilo Rusko. Azda tá maličká dohoda týkajúca sa chemických zbraní môže prerásť do väčšej spolupráce pri hľadaní riešení. Je povzbudzujúce, že sýrsky vicepremiér Kadrí Džamil povedal, že ani jedna strana nemôže vyhrať. Je to ukážka realizmu, ktorý nám sýrsky režim predtým neukazoval. Neviem, či je to len názor vicepremiéra, možno dokonca príde o miesto. Mnohé konflikty sa však skončia tak, že obe strane sú príliš vyčerpané na to, aby bojovali a musia žiť spolu.