Profesor medzinárodných vzťahov pre Pravdu pripomína, ako málo Západ vedel o spoločnostiach, s ktorými sa naposledy dostal do konfliktu, či už v Afganistane alebo v Iraku.
V ostatnej dekáde bojoval Západ v dvoch relatívne veľkých konfliktoch, v Iraku a Afganistane. Ani jedna z týchto vojen sa neskončila jednoznačným víťazstvom, aj keď v Afganistane ešte stále sme, a najmä politici asi tento konflikt označia za výhru. Je ešte vôbec možné dosiahnuť niečo ako víťazstvo v dnešných vojnách?
Najprv by som sa vrátil k vojakovi a vojenskému teoretikovi Carlovi von Clausewitzovi do 19. storočia. Hovoril, že pre nepriateľa prichádza porážka vtedy, keď sa vzdá. Víťazstvo znamená, že uzná, že prehral a akceptuje to. Keď si však nepriateľ myslí, že sa do boja vráti, hoci aj o desať rokov, znamená to, že neuznáva porážku.
Na víťazstvo teda nestačí jedna strana?
Pre niekoľkými rokmi som bol na konferencii v Japonsku. Kolegovia mi pripomenuli, že počas americkej okupácie krajiny ani jediný civilista nezaútočil na vojaka USA. Odráža to hĺbku toho, ako japonská spoločnosť akceptovala porážku vo vojne. Podobne to bolo aj s nemeckou armádou po druhej svetovej vojne. Takmer žiadni jej príslušníci si nezobrali domov zbrane, neukryli si ich s tým, že budú ďalej niekedy v budúcnosti bojovať. Akceptovali zajatie, porážku. Alebo si pripomeňte americkú občiansku vojnu. Čo by stalo, keby generál Robert E. Lee poslúchol prezidenta Konfederácie Jeffersona Davisa a v roku 1865 by sa nevzdal? Znamenalo by to ďalšie roky gerilovej vojny na juhu Ameriky? Pri porážke a víťazstve teda hovoríme o tom, ako rešpektujeme nami nastavené pravidlá. Sú však rovnaké pre Afgancov či Iračanov? Mali by sme im ich vnucovať?
Podľa akých pravidiel sa teda vedú konflikty?
V rokoch 2006 až 2007 Američania v Iraku prehrávali. Vytvoril sa preto iný príbeh. Už nebol o demokracii či budovaní nového štátu. Základom bolo zabrániť občianskej vojne medzi sunnitmi a šiitmi a rozpadu krajiny. Malo to zmysel, lebo to bolo niečo, čo sa dalo dosiahnuť. Nedokázali priniesť do Iraku demokraciu a krajina nie je práve demokratická ani teraz. Bolo teda potrebné zmeniť priority. USA už nebojovali za to, prečo začali vojnu, ale keďže ju aj tak spustili pre nesprávne dôvody, bolo potrebné nájsť nový príbeh.
Ak hovoríte, že Afganci či Iračania vnímajú vojnu inak, prečo sme na to neboli pripravení? Dá sa predsa povedať, že to muselo byť z historických skúseností jasné každému?
V amerických ozbrojených silách boli 11. septembra 2001 v rozhodovacích funkciách len traja ľudia, ktorí hovorili po arabsky. Potom sa ju všetci začali učiť, mimochodom, teraz už každý študuje čínštinu. Chcem však na tom ilustrovať, že sme sa dostali do kontaktu so spoločnosťou, o ktorej sme v skutočnosti vedeli veľmi málo. Keď začali Američania vojnu vo Vietname, v USA bolo len pár ľudí na univerzitách, ktorí o tejto krajine napísali doktorandskú prácu. Dá sa povedať, že sa mimoriadnym spôsobom nezaujímame o svet okolo nás. Vo vašej televízii nevysielajú afganské programy, však?
Nie.
Ľudia na Západe trávia väčšinu času tým, že sledujú iných ľudí zo Západu, ich televízne programy. Ľudia, ktorí na Západe nežijú, však sledujú nás. Vedia o nás viac, ako my budeme kedy vedieť o nich. Vedia, že neradi riskujeme, že sa v skutočnosti príliš nezaujímame o vonkajší svet, ale trápia nás skôr naše problémy. V tom majú oproti nám výhodu.
Takže by sme mali pozerať viac afganských filmov?
Nanešťastie nevieme, kde budeme nabudúce bojovať.
Zbigniew Brzezinski, bývalý poradca pre národnú bezpečnosť prezidenta Jimmyho Cartera, varuje pred tyraniou chaosu. Vraví, že preto môže byť 21. storočie ešte hrozivejšia, ako bolo 20. storočie. To nie je jednoduché si predstaviť, veď sme tam mali dve svetové vojny. Je dnešný svet skutočne menej predvídateľný?
Vyzerá to tak, že to bude svet bez jednoznačného hegemóna, ani keď zoberieme do úvahy rast Číny. Peking však nemá záujem svoj model niekomu zásadne vnucovať. V 19. storočí bola hegemónom Veľká Británia, v 20. USA, respektíve pre časť sveta Sovietsky zväz. Bez jasného najsilnejšieho hráča však nemá kto určovať pravidlá, čo môže byť nebezpečné. Medzinárodné spoločenstvo napríklad tvrdí, že Irán by nemal mať jadrovú zbraň, nevie sa však zhodnúť na tom, ako tomu zabrániť. Bez dohody máme zrazu zdroj konfliktu. Svet trochu vyzerá ako medzi dvoma svetovými vojnami s viacerými centrami moci. Boli tu USA, Sovietsky zväz, v tridsiatych rokoch 20. storočia narástlo nacistické Nemecko a boli tu stále Británia a Francúzsko.