Namiesto drámy, ktorá mohla nebezpečne rozkolísať Taliansko i celú eurozónu, bol tak senát dejiskom nebývalej frašky.
Keď Berlusconi pár dní po tom, čo svojich ministrov odvolal z vlády a bojoval za predčasné voľby, pred kľúčovým hlasovaním sľúbil kabinet Enrica Lettu podporiť, premiér sa len pousmial. Odčítač mu z pier odpozoroval slová: „Je to veľký…“ Posledné slovo nerozlúštil. Spravodajca magazínu Economist však ironicky poznamenal, že „štátnik“ to asi nebolo.
Päť mesiacov fungujúca koalícia ľavého a pravého stredu získala dôveru hornej komory parlamentu s nečakane vysokým skóre 229 ku 70. Berlusconi, najdlhšie slúžiaci premiér povojnového Talianska, ktorý dve desaťročia dominuje politickej scéne, sa však už nemôže vystatovať, že je pánom života a smrti súčasnej vlády. Tá by totiž prežila aj bez jeho podpory.
Prinajmenšom dvadsaťpäť a podľa niektorých zdrojov dokonca až štyridsať senátorov Berlusconiho strany vypovedalo svojmu šéfovi poslušnosť. Ich hlasy by Lettovmu kabinetu stačili na prežitie. Miliardár Berlusconi, ktorý bol dosiaľ nielen nespochybniteľným vodcom, ale fakticky aj majiteľom stredopravicového Ľudu slobody, pod tlakom vzbury musel cúvnuť. „Vzhľadom na to, že Taliansko potrebuje vládu, ktorá by uskutočnila ústavné a systémové zmeny, rozhodli sme sa – a to nie bez vnútrostraníckych sporov – vysloviť jej podporu,“ vyhlásil v senáte.
Pre Berlusconiho to bol ponižujúci ústupok. Potvrdil ním, že v situácii, keď nemá pod kontrolou ani vlastnú stranu, je jeho schopnosť ovplyvňovať taliansku politiku čoraz viac obmedzená. Sedemdesiatsedemročný politický veterán pritom môže prísť aj o svoje senátorské kreslo. Imunitný výbor hornej komory parlamentu sa totiž zajtra s najväčšou pravdepodobnosťou vysloví za odobratie jeho mandátu. Vylúčenie mediálneho magnáta zo senátu súvisí s tým, že začiatkom augusta bol právoplatne odsúdený za daňové podvody na trest straty slobody. Berlusconi verdikt označil za „politický atentát“, pričom premiéra Lettu obvinil, že dal naň súdu „zelenú“.
Hoci expremiér stiahnutie svojich ministrov z vlády oficiálne zdôvodnil protestom proti zvyšovaniu daní, málokto v Taliansku pochyboval, že v predčasných voľbách hľadá predovšetkým šancu na svoje politické prežitie. Cena za túto Berlusconiho súkromnú vojnu v podobe politickej a ekonomickej destabilizácie krajiny sa však aj viacerým jeho blízkym kolegom zdala byť privysoká. Vzbúrencov viedol Angelino Alfano, minister vnútra a druhý človek v hierarchii Ľudu a slobody.
„Alfano je zradca,“ napísal o 42-ročnom sicílskom právnikovi, ktorý bol istý čas považovaný za možného nástupcu zakladateľa strany, denník Il Giornale, ktorý patrí Berlusconiho rodine. „Alfano sa obrátil proti vlastnému otcovi. Berlusconi sa teraz môže už len ako Julius Caesar opýtať: Aj ty, Brutus?!“ glosovali zas vývoj stredoľavicové noviny La Repubblica.
Vzbúrená časť politikov sa netají, že chce rozkol dokonať a od expremiéra sa odtrhnúť. Rebeli by si radi ponechali aj doterajšiu značku Ľud slobody, lebo predpokladajú, že Berlusconi, ako už nedávno naznačil, sa vráti k svojmu pôvodnému hnutiu Forza Italia, s ktorým pred dvoma desaťročiami triumfálne vstúpil na politickú scénu.
Rímske šarvátky odďaľujú potrebné reformy
Zotrvanie Enrica Lettu v kresle talianskeho premiéra posilnilo nádej, že Taliansko nakoniec predsa len prejde potrebnými ekonomickými a fiškálnymi reformami. Apeninský polostrov na rozdiel od iných južanských krajín dosiaľ nepotreboval finančnú pomoc z eurovalu, ale nikdy k nej nemal veľmi ďaleko. Taliansko je po Nemecku a Francúzsku treťou najväčšou ekonomikou eurozóny a odkladanie reforiem v prospech politického „handrkovania“ môže negatívne ovplyvniť aj ďalšie krajiny eurozóny vrátane Slovenska, pre ktoré je Taliansko zaujímavou exportnou destináciou.
Hlasovanie za vyslovenie dôvery vláde bolo preto prijaté pozitívne. Burza akcií sa dostala na dvojročné minimum a výnosy z dlhopisov mierne klesli na 4,37 percenta. Pri štátnych dlhopisoch platí, že čím majú nižšie úroky, tým väčšej dôvere finančných trhov sa vláda teší. „Celkovo by sa dalo povedať, že vývoj (Talianska) ide správnym smerom, ale oživenie je veľmi krehké,“ uviedol pre Financial Times ekonóm Sergio De Nardis zo spoločnosti Nomisima.
„Aby ste však mali predstavu, aký je tento proces pomalý, tak podľa našich prognóz dosiahne Taliansko hrubý domáci produkt na obyvateľa z úrovne v roku 2007 až v roku 2024,“ hovorí De Nardis, podľa ktorého má Taliansko problém so slabým domácim dopytom a podnikatelia zápasia s neochotou bánk poskytovať im úvery na rozvoj činnosti.
Európska komisia Taliansku ustavične pripomína, aby sa držala reformného úsilia. Nezamestnanosť v krajine prevyšuje 12 percent a medzi mladými do 25 rokov je bez práce viac ako 40 percent ľudí. K tomu treba zobrať do úvahy stále rastúci dlh Talianska, ktorý už prekonal hranicu dvoch biliónov eur.
„Začíname vidieť náznaky ekonomického oživenia. Potrebujeme však stabilitu a zodpovedný prístup,“ vyhlásil Letta, ktorý sa počas svojho vystúpenia pred senátormi venoval najmä stavu talianskej ekonomiky. V podobnom duchu sa vyslovil aj jeho predchodca Mario Monti. Ten senátorov upozornil, aby dali priestor riešeniu skutočných problémov a neriskovali, že Taliansko spadne pod „koloniálny dohľad“ trojky, teda inštitúcií, ktoré dohliadajú na plnenie reforiem v krajinách, ktoré sa len tesne vyhli bankrotu.
Napriek včerajšej politickej dráme v Ríme sa však zdá, že podobné výkyvy už tak výrazne nepoškodzujú dôveru investorov v euro. Mario Draghi, Talian na čele Európskej centrálnej banky, k tomu včera povedal: „Eurozóna a euro sú odolnejšie ako pred pár rokmi. Politická nestabilita v niektorých krajinách však brzdí nádeje na ekonomické zotavenie.“ Pragmatický postoj k súčasnej ekonomickej situácii Taliani v súčasnosti skutočne potrebujú. Podľa ekonómov totiž vlažný hospodársky rast očakávaný v budúcom roku nebude stačiť na to, aby v krajine začali pribúdať nové pracovné miesta.
(mq)