Držitelia Nobelových cien však často prejavujú rovnakú dávku vynaliezavosti pri míňaní finančnej časti ocenenia, akú vložili do práce, ktorá im nobelovku vyniesla.
Napríklad, keď Sir Paul Nurse v roku 2001 získal Nobelovu cenu za medicínu, rozhodol sa vylepšiť si motorku. Jeho kolega, laureát z roku 1993 Richard Roberts, si zase pred domom nechal urobiť ihrisko na kroket. A rakúska spisovateľka Elfriede Jelineková, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2004, uviedla, že cena pre ňu znamená „finančnú nezávislosť“.
A súdiac podľa minulých skúseností, stať sa môže čokoľvek. Niekedy peniaze darujú na charitu alebo vedecký výskum, ale to rozhodne neplatí všeobecne. Výkonný riaditeľ Nobelovej nadácie Lars Heikensten povedal, že medzi laureátmi obvykle neprevláda trend nakupovania. " Myslím, že to veľa závisí od krajiny, z ktorej pochádzajú, od ich osobných financií… od toho, aký príjem mali v čase, keď cenu získali, a ako na tom v živote boli," citovala ho agentúra AFP.
Obľúbené sú nehnuteľnosti
Obľúbenou voľbou sú však nehnuteľnosti, prinajmenšom medzi tými, ktorí boli ochotní prezradiť, na čo peniaze utratili. Finančné ohodnotenie ceny vyzerá ako kopa peňazí, ale často sa o ne delí niekoľko víťazov, čo znižuje ich ich „nobelovskú kúpnu silu“.
Wolfgang Ketterle z Massachusettského technického inštitútu (MIT), ktorý sa o cenu za fyziku v roku 2001 delil s dvoma kolegami, svoj podiel venoval na dom a vzdelanie svojich detí. „Pretože v USA ide polovica na dane, veľa toho nezostalo,“ povedal.
Phillip Sharp, americký spoluvíťaz Nobelovej ceny za medicínu v roku 1993, sa rozhodol peniaze minúť na sto rokov starý dom. „Vzal som tie peniaze a kúpil si o trochu väčší dom… je to nádherné staré miesto. Peniaze sú príjemnou súčasťou ocenenia, ale hlavnou časťou ceny je uznanie,“ dodal.
Rozhodovanie, ako peniaze minúť, môže nejaký čas trvať, pretože novopečených laureátov spočiatku zaplavujú ponuky na účasť na stretnutiach, prednáškach či rôznych inauguráciách. „Nemal som čas o tých peniazoch premýšľať. Z môjho času ukrajovalo množstvo požiadaviek,“ povedal Serge Haroche, ktorý je spoločným víťazom ceny za fyziku v roku 2012. Dodal, že sa pravdepodobne poobzerá po nejakej nehnuteľnosti.
Nobelova cena za mier rozhodnutie vymedzuje jednoznačnejšie
Pre víťaza Nobelovej ceny za mier býva rozhodovanie užšie vymedzené. Táto cena zvyčajne smeruje k politikom, organizáciám či aktivistom, ktorí sú viac vystavení zrakom a dohľadu verejnosti. Mnohí, ako napríklad americký prezident Barack Obama v roku 2009 alebo Európska únia v roku 2012, získané peniaze venovali na charitu. Ďalší podporili vlastné projekty: bývalý fínsky prezident Martti Ahtisaari uviedol, že bude financovať skupinu na riešenie konfliktov, ktorú sám vytvoril.
Bangladéšan ekonóm Muhammad Junus, ktorý je zakladateľom banky Grameen, sľúbil zo svojej ceny v roku 2006 financovať očnú kliniku a podnik poskytujúci dostupné jedlo pre chudobných. Banka Grameen poskytuje takzvané „mikroúvery“, ktoré majú pomôcť chudobným ľuďom začať vlastné podnikanie a dostať sa z biedy.
Z tohto charitatívneho trendu existuje jedna výrazná výnimka. Americký prezident Woodrow Wilson získal cenu v roku 1920, peniaze ale nechal vo švédskej banke, aby k nim nabiehali úroky. Zjavne sa bál, ako bude vyzerať jeho život po odchode do dôchodku v čase, keď bývalí prezidenti nedostávali žiadnu penziu, ako uvádza jedna z biografií.
Spisovatelia plány prezrádzajú neradi
Najskúpejší na informácie, pokiaľ ide o plány, čo urobiť so získanými peniazmi, sú držitelia Nobelovej ceny za literatúru. „Dokonca, aj keď sú držitelia Nobelovej ceny dobre známi, nezarábajú si písaním príliš veľa peňazí,“ vyhlásila odborníčka na literatúru univerzity vo švédskej Uppsale Anna Gunderová.
A zatiaľ čo im získané peniaze môžu na niekoľko rokov zaistiť finančné zabezpečenie, aby mohli v pokoji písať, v krátkodobom hľadisku majú často opačný efekt, dodala Gunderova. „Skutočne im zmenia kariéru. Počas prvého roka po získaní ceny obvykle píšu menej, ale po roku alebo dvoch zase pokračujú,“ povedala.