Podľa povolebných odhadov zvíťazil s takým náskokom, za aký by sa nemusel hanbiť ani jeho otec a predchodca Gejdar Alijev. Ten stál na čele zakaukazskej sovietskej republiky od roku 1969. Najskôr ako komunistický vládca a po osamostatnení Azerbajdžanu ako prezident.
Ilham Alijev, ktorý žezlo od svojho otca prevzal po jeho smrti v októbri 1993, v stredu podľa odhadov získal 84 percent hlasov, desaťnásobne viac ako jeho najsilnejší vyzývateľ.
Proti favoritovi nastúpilo deväť protikandidátov, väčšinu z nich však tvorili len formálni súperi vybratí režimom. Skutočnú alternatívu k „skorumpovanej diktatúre“ ponúkal len historik Jamil Hasanli. Ten v úlohe spoločného kandidáta inak rozdrobenej opozície vystriedal oscarového scenáristu Rustama Ibragimbekova, ktorého úrady vyradili pre jeho dvojité azerbajdžansko-ruské občianstvo. „Keby voľby boli slobodné, demokratické a čestné, absolútne nepochybujem, že by som zvíťazil,“ zhodnotil svoje účinkovanie Hasanli, ktorý podľa odhadov získal osem percent hlasov.
Predvolebná kampaň bola „takmer neviditeľná“, napísala agentúra AFP, podľa ktorej Alijev, odmietajúci televízne debaty s ostatnými kandidátmi, vyhral pohodlne, „sediac v kresle“. Na jeho úspechu na plné obrátky pracovali režimom plne ovládané štátne médiá i všetky úrovne verejnej správy a súdnictva. Spravodajkyňa BBC opísala volebnú atmosféru ako „zmes apatie a strachu“.
Prívrženci režimu však tvrdia, že Ilham Alijev si tretí prezidentský mandát za sebou, pre ktorý sa špeciálne upravovala ústava, plne zaslúžil. „Od roku 2003 už potvrdil, že vie viesť krajinu,“ povedal podnikateľ a bývalý politik Ali Takhmazov, prečo želá Alijevovi aj tretí päťročný mandát. „Ale nech je aj na štvrté i piate volebné obdobie. Nevidím voči nemu nijakú alternatívu na budúcich 10 až 15 rokov,“ dodal.
Za desaťročie vlády Ilhama Alijeva sa hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa zvýšil asi deväťnásobne, hlavne vďaka miliardám dolárov z ťažby ropy a plynu. Vzrástla aj životná úroveň, pravda, nie každého z deviatich miliónov obyvateľov rovnako. Bohatstvo sa totiž rozdeľuje nerovnomerne a priemerná mesačná mzda pri cenách porovnateľných s vyspelou Európu je len 450 eur. Ochrancovia ľudských práv navyše obviňujú režim z tvrdého prenasledovania kritikov.
Hoci Západ ani jedny postsovietske voľby v Azerbajdžane neuznal za slobodné a demokratické, kritiku z jeho strany tlmí skutočnosť, že krajina vtesnaná medzi Rusko a Irán je strategicky dôležitým dodávateľom zemného plynu pre Európu a významnou tranzitnou krajinou pre americké jednotky v Afganistane.