Kalašnikova vyprevadili kalašnikovy

Rusko si vyskúšalo, ako bude pochovávať prezidentov, premiérov a národných velikánov.

27.12.2013 10:23 , aktualizované: 18:37
Kalašnikov Foto: ,
Čestná stráž pri rakve Michaila Kalašnikova.
debata (5)

Čerstvý hrob legendárneho zbrojného konštruktéra Michaila Kalašnikova je prvým v centrálnej aleji nového panteónu na moskovskom predmestí Mytišči, ktorý má po Červenom námestí prevziať rolu čestného pohrebiska číslo 1. Kalašnikova, ktorý zomrel v pondelok vo veku 94 rokov, v piatok na poslednej ceste vyprevádzali salvy jeho najslávnejšej zbrane. Čestná stráž vypálila po tri výstrely z útočných pušiek AK – 47 (Avtomat Kalašnikova, vzor 1947), ktoré celý svet pozná ako kalašnikovy.

Rakvu prikrytú štátnou vlajkou viezli na lafete. S kyticou bordových ruží sa jej prišiel pokloniť aj šéf Kremľa Vladimir Putin. Za týmito najvyššími poctami však zosnulý aj jeho najbližší pozostalí museli vykonať dlhú púť. Do Moskvy ich dopravil letecký špeciál z tisíc kilometrov vzdialeného uralského Iževska, kde Kalašnikov žil, pracoval i skonal.

Patrí Rusku

Deti Kalašnikova chceli svojho otca pochovať doma, v metropole Udmurtska, politici ich však prehovorili. „Vysvetlili nám to tým, že Michail Timofejevič nie je iba človekom Udmurtska, a ani nielen samého Ruska, že patrí celému svetu. Rozhodnutie padlo na najvyšších miestach. A my sme prikývli,“ citoval denník Komsomolskaja pravda Viktora Kalašnikova, ktorý je rovnako, ako bol jeho otec, zbrojný konštruktér v Iževsku. Šéf kremeľskej administrácie Sergej Ivanov príbuzným za pochopenie poďakoval. „Kalašnikov je vlastníctvom ľudu,“ citoval ho denník Moskovskij komsomolec. „Je symbolické, že ide o prvý pohreb na memoriálnom pohrebisku, na ktorom som začal pracovať ešte ako minister obrany,“ dodal.

Panteón v Mytišči slávnostne otvorili iba tento rok. Na Červenom námestí sa už bezmála tri desaťročia nepochováva a prominentný Novodevičí cintorín, kde sa ešte našlo miesto pre prvého ruského prezidenta Borisa Jeľcina, je už beznádejne plný. V novom areáli s rozlohou vyše 50 hektárov je 34-tisíc hrobových miest vrátane tridsiatich V.I.P. Tie sú rezervované pre hlavy štátov, ktoré bude mať Rusko v najbližších dvoch storočiach. Prezident Putin zriaďovacím dekrétom presne určil, kto všetko bude môcť na „ruskom Arlingtone“ spočinúť. Popri sovietskych a ruských hlavách štátu toto privilégium priznal premiérom, predsedom parlamentu, ministrom, hrdinom Sovietskeho zväzu i Ruska, držiteľom najvyšších štátnych vyznamenaní, maršalom, generálom, admirálom a "iným osobám, podľa rozhodnutia prezidenta alebo vlády“.

Bez výčitiek svedomia

Generál Kalašnikov, ktorého uniformu popri troch Leninových radoch zdobili dve hviezdy Hrdinu socialistickej práce i hviezda Hrdinu Ruska, má novému panteónu dodať lesk. Tvorcu najrozšírenejšej strelnej zbrane všetkých čias, ktorej sa vyrobilo vyše sto miliónov kusov, výčitky svedomia nikdy netrápili. Kalašnikov s malým „k“ pritom vyhasil viac životov ako atómové bomby v Hirošime a Nagasaki dohromady. „Spím pokojne,“ povedal Kalašnikov na margo toho, že podľa odhadov až štvrť milióna ľudí ročne zastrelia niektorou z modifikácií AK – 47. "Nie zbraň zabíja, ale ľudia. Ja som ju zostrojil na obranu vlasti. Ak sa zbraň, ktorá nesie moje meno, zneužíva na niečo iné, za to nemôže jej tvorca, ale politici,“ dodal v rozhovore, ktorý Pravde poskytol v predvečer svojich 90. narodenín.

Mal necelých dvanásť rokov, keď jeho otca označili za kulaka, zhabali mu majetok a rodinu poslali do vyhnanstva. Po skorej smrti živiteľa rodiny žili Kalašnikovovci v nepredstaviteľnej biede. Z Michailových osemnástich súrodencov sa iba ôsmi dožili dospelosti; slávneho brata nik z nich neprežil.

Chlapec, ktorého bavila fyzika a chémia, od detstva sníval o tom, že zostrojí perpetuum mobile. Skončil však iba deväť tried základnej školy a musel ísť zarábať. Za to, že sa aj bez akademického vzdelania stal vynálezcom, podľa neho môžu Nemci. „Vojaci hitlerovskej armády boli vyzbrojení automatickými zbraňami a Červená armáda mohla ich paľbe vzdorovať len jednotlivými výstrelmi z Mosinovej pušky, no ani tá sa neušla každému. Keď ma na jeseň 1941 v boji ranilo, začal som rozmýšľať o samopale, ktorý by nebol horší ako Schmeisserov a dal by sa vyrábať aj v opravárenských dielňach s prostými kovoobrábajúcimi sústruhmi. Už v nemocnici som spravil prvé náčrty. A ďalší rok sa podľa nich podarilo zhotoviť prototyp nového samopalu. Pracoval som na ňom ďalej a v roku 1947 bol môj návrh schválený,“ spomínal pre Pravdu.

Za najväčší tromf kalašnikova sa považuje jeho jednoduchosť a spoľahlivosť v akýchkoľvek klimatických podmienkach. „Dajte ju do ruky opici a je z nej vojak,“ hovorí sa o tejto populárnej zbrani v Afrike. „Robil som ju pre prostého vojaka, aby s ňou mal čo najmenej starostí a aby ho nesklamala v mraze, prachu ani blate,“ pripustil inými slovami to isté jej tvorca.

Pôvodný agentúrny text sme nahradili autorským príspevkom denníka Pravda.

Kalašnikov: Zbraň sama nezabíja

Ivan Drábek, Pravda

„Ja som ho zostrojil na obranu vlasti,“ povedal v rozhovore pre Pravdu v januári 2009 o strelnej zbrani AK-47 jej legendárny tvorca, Michail Kalašnikov. „Ak sa zbraň, ktorá nesie moje meno, zneužíva na niečo iné, za to nemôže jej tvorca, ale politici.“

- Mendelejev vraj uvidel svoju tabuľku vo sne, New tonovi padlo jablko na hlavu. Ako ste k svojmu vynálezu dospeli vy?
Neprisnil sa mi, ani mi na hlavu nič nepadlo. Za všetko môžu Nemci, fašistickí okupanti, ktorí vierolomne napadli Sovietsky zväz. Vojaci hitlerovskej armády boli vyzbrojení automatickými zbraňami a Červená armáda mohla ich paľbe vzdorovať len jednotlivými výstrelmi z Mosinovej pušky, no ani tá sa neušla každému. Táto nerovnosť bojujúcich strán ma trápila, a keď ma na jeseň 1941 v boji ranilo, začal som rozmýšľať o samopale, ktorý by nebol horší ako Schmeisserov a dal by sa vyrábať aj v opravárenských dielňach s prostými kovoobrábajúcimi sústruhmi. Už v nemocnici som spravil prvé náčrty. A ďalší rok sa podľa nich podarilo zhotoviť prototyp nového samopalu.

- Ten však do bojov proti Nemcom nezasiahol. Prečo?
Do výzbroje ho neprijali, lebo v tom čase sa v sovietskych podnikoch už vo veľkom vyrábali samopaly Vasilija Degťareva a Georgija Špagina. Pracoval som však ďalej a v roku 1947 bol môj návrh schválený. O dva roky neskôr som zaň dostal Stalinovu cenu a AK je odvtedy vo výzbroji našej armády.

- Venoval sa už niekto vo vašej rodine zbrojárskemu remeslu, alebo ste boli prvý?
Narodil som sa v zastrčenej dedine na Altaji. Moja mama priviedla na svet 18 detí, nažive zostali šiesti bratia a dve sestry. Všetci sa živili ako roľníci, zbraniam vôbec nerozumeli. Iba ja som sa vydal touto cestou.

- Kedy sa u vás prejavila vášeň pre zbrane? Už v detstve, keď vám kamarát dal nájdený browning?
Tú pištoľ som veľakrát rozoberal a skladal, ale nemyslím si, že by práve ona prebudila môj záujem o zbrane. Konštruovaním rôznych múdrych mechanizmov som sa bavil už v škole. Moje obľúbené predmety boli fyzika a chémia. Dlho som sníval o tom, že zostrojím perpetuum mobile.

- V čom spočíva jedinečnosť AK – 47? Prečo je tá zbraň dodnes taká populárna? Jej tajomstvo je v jednoduchosti, trvanlivosti a spoľahlivom fungovaní v akýchkoľvek klimatických a zemepisných podmienkach. A, samozrejme, v rozšírenosti výroby v mnohých krajinách. Robil som ju pre prostého vojaka, aby s ňou mal čo najmenej starostí a aby ho nesklamala v mraze, prachu ani blate.

- Prešiel kalašnikov od svojho vzniku nejakými väčšími zmenami?
Za vyše šesťdesiat rokov sa niekoľkokrát modernizoval, ale bez toho, aby sa zmenila jeho zásadná schéma. Na jeho konštrukčnom základe vznikali a vznikajú desiatky modelov bojových a loveckých zbraní. Prvý model bol pomerne ťažký. „Naši vojaci sú takí preťažení, že vám budeme rozdávať vyznamenania za každý gram, o ktorý ich odbremeníte,“ hovorili nám. Tak sme ho odľahčili o pol druha kilogramu, čo nebolo jednoduché, keďže sme popri tom mali zlepšovať jeho bojové kvality. Pracovali sme aj na rôznych kurióznych zadaniach – napríklad na krivom samopale, ktorým by sa dalo strieľať spoza rohu. Jeden taký prototypsom spravil, ale neschválili ho pre sériovú výrobu. Dnes je vystavený v múzeu.

- Dokedy si ešte môže kalašnikov zachovať svoju konkurencieschop­nosť?
Americký zbrojný historik Edward Izell tvrdí, že prinajmenšom do roku 2025. Myslím si, že je to reálny odhad.

- Zrejme vám kdekto vyčítal, že konštruujete zbrane, ktoré rozsievajú smrť. Nemáte ťažké sny z toho, keď vidíte, že kalašnikov používajú banditi a teroristi?
Ja som ho zostrojil na obranu vlasti. Ak sa zbraň, ktorá nesie moje meno alebo mená iných konštruktérov, zneužíva na niečo iné, nemôžu za to jej tvorcovia, ale politici neschopní riešiť konfl ikty mierovou cestou. Nie zbraň zabíja, ale ľudia. Takže spím pokojne.

- Prešli ste vojnou, zabili ste v nej niekoho?
Bojoval som za vlasť a delo aj guľomet môjho tanku strieľali smerom na nepriateľa. Koľkých Nemcov tá paľba zabila, neviem. Ja sám som bol zranený, keď Nemci pri Briansku zasiahli náš tank. Možno aj moje výstrely niekoho trafi li. Vojna prináša smrť a zranenia na oboch stranách. Keď som raz bol v Nemecku na zbrojárskej výstave, prišiel ku mne starší človek s paličkou a hovorí: „Viem, že ste bojovali, boli ste zranený. Ja som tiež bojoval. Možno som vás ja zranil.“ A ja mu na to: „Bol som veliteľom tanku, ani ja som nábojmi nešetril. Možno som vás trafi l, a preto krívate.“ A objali sme sa.

- Ste dobrý strelec? Za aký čas dokážete rozobrať kalašnikov?
Do armády som nastúpil v roku 1938, od tých čias až dodnes nestrieľam zle. Azda sa zmenilo iba to, že v posledných rokoch už cielim v okuliaroch alebo pomocou zameriavacej optiky. So stopkami som AK nikdy nerozoberal a neskladal, ale robím to rýchlo a s istotou, hoci aj so zavretými očami.

- Zostrojili ste aj nejaké nevojenské prístroje?
Z času na čas som niečo skonštruoval a dodnes konštruujem pre domácu potrebu. Predovšetkým sú to zariadenia a mechanizmy na uľahčenie prác na chalupe. Zostrojil som si kosačku na trávu, prístroj na otáčanie šašlíkov a rôzne lovecké a rybárske pomôcky. Týmto majstrovaním sa zabávam vo svojej dielni, kde mám ručné aj elektrické nástroje.

- Máte radosť z toho, že na zástave Mozambiku je vyobrazený váš kalašnikov?
Pre nich je to symbol národného oslobodenia, ktorým sa právom hrdia. Práve s AK si vybojovali slobodu a nezávislosť. Stretol som sa s mozambickým ministrom obrany a ten mi povedal, že po vojne, keď sa demobilizovaní vojaci vracali domov, svojim prvorodeným synom dávali z vďaky meno Kalaš. Vraj v každej dedine ich niekoľko behá.

- V mnohých krajinách bez vášho súhlasu vyrábajú kalašnikov. Čo proti tomu môžete robiť?
Vo svete ich bolo celkovo vyrobených vyše sto miliónov. Dnes je možno až osem z desiatich pirátskych. Proti ich nezákonnej výrobe vo viacerých štátoch sa posielajú protesty, ale citeľné výsledky to zatiaľ neprináša. Zrejme by bolo potrebné proti pirátskej produkcii uplatňovať tvrdšie sankcie, a to na medzinárodnej úrovni.

Prečo ste si AK-47 nedali patentovať? Dnes ste mohli byť dolárovým milionárom…
V Sovietskom zväze sa v tých rokoch na vojenskú techniku neudeľovali patenty. Dostávali sme len autorské osvedčenia a neveľké odmeny. Peniaze nie sú všetko, nechýbajú mi. Naďalej pracujem v zbrojovke v Iževsku ako hlavný konštruktér, zarobím, koľko potrebujem.

- Ako ľudia reagujú, keď vás stretnú a zistia, že vy ste ten legendárny Kalašnikov?
Rôzne. Niektorí sú prekvapení, že ešte žijem. Mnohí to s prejavovaním úcty preháňajú, až sa človek nepríjemne cíti. Aj nedávno si jeden veterán kľakol na kolená, chytil mi ruku a chcel ju bozkávať. Hovorím mu: „Čo to robíte?“ A on, že už roky túži stretnúť sa so mnou a poďakovať mi. Vraj moja zbraň mu zachránila život. Také niečo dobre padne počuť.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #kalašnikov #Michail Kalašnikov #AK-47 #samopal