Je spoluriaditeľom organizácie Afganská analytická sieť.
V Afganistane sa v roku 2014 skončí misia NATO. Je fakt, že vojaci sa už z krajiny sťahujú, ďalším problémovým bezpečnostným faktorom?
Vládnu pochybnosti o kvalite a schopnostiach afganských bezpečnostných síl zvládať situáciu, keď sa znižuje počet medzinárodných jednotiek. Afganci teraz už viac pôsobia v prvej línii. Ak sa pozrieme späť na ostatné tri-štyri roky, tak zvýšenie najmä počtu amerických vojakov viedlo k tomu, že sa podarilo zlikvidovať mnoho príslušníkov Talibanu. Hnutie však nebolo porazené. V tomto zmysle aj útok, pri ktorom zahynuli Slováci, nebol ničím výnimočným.
Aká je bezpečnostná situácia v oblasti, kde k tomu došlo?
V Afganistane nikde nie je úplne bezpečne. Útok sa stal na takzvanej ceste do Džalalabádu. Je to veľká komunikácia, ktorá vedie na východ z Kábulu práve do provinčnej metropoly Džalalabád. Na tejto ceste sa pravidelne vyskytujú útoky. Aj jeden z prvých vôbec, ktorý zasiahol ešte v roku 2003 mojich krajanov, sa stal tu. Jazdí tam veľa vojenských vozidiel. Takže je to svojím spôsobom príťažlivé miesto pre povstalcov.
Vedia to teda využiť?
Je to do značnej miery husto obývaná oblasť. Obydlia Afgancov sú neraz až priamo pri ceste. Je teda pomerne náročné kontrolovať situáciu. Ale pravda je, že aj v samotnom Kábule je veľmi zložité zaistiť bezpečnosť. Bude to veľká výzva pre afganské sily.
Momentálne USA aj NATO rokujú s afganskou vládou o tom, že aj po roku 2014 zostanú v krajine jednotky z krajín aliancie. Chystajú sa na to aj Slováci podľa vyjadrenia ministerstva obrany. Máme však o tom dostatočnú diskusiu? Je správne zostať dlhšie?
Jednoznačne by sme mali mať otvorenejšiu diskusiu o tom, čo sme v Afganistane dosiahli a čo sa nám nepodarilo. Neraz hovoríme len o bezpečnostnej situácii, ale už nie o sociálnych a ekonomických problémoch. Do Afganistanu išlo možno 50 až 60 miliárd dolárov. Čo sme s tým dokázali? Výsledok nie je práve ohromujúci. Na druhej strane je správne, že nechceme Afganistan opustiť. Odráža to tiež skutočnosť, že problémy tam stále existujú. A ich riešenie potrebuje aj medzinárodnú pomoc. Otvorená diskusia musí vychádzať od samotných Afgancov. Nielen od vlády. Je to zložité, Afganci nehovoria jedným hlasom. Mali by sme však získať lepší obraz o tom, čo chcú a očakávajú. Sú k nám kritickí a podľa mňa oprávnene, ale Afganci stále uprednostňujú medzinárodnú pomoc.