Janukovyč je na neznámom mieste od soboty, kedy ho parlament zosadil, a zriekla sa ho aj vlastná strana. Medzitým po ňom začali pátrať úrady, ktoré ho chcú stíhať za „hromadné vraždy“. Opustil ho aj vlastný kraj v priemyselnej oblasti Donecka na východe krajiny, kde sa v roku 1950 narodil a odkiaľ sa minulý týždeň márne snažil utiecť lietadlom.
„Janukovyč miestnych ľudí sklamal,“ zveruje sa Taťjana, mladá zamestnankyňa v Donecku v uhoľnej panve Donbas, kde prekvapivé prezidentovo zosadenie nezmobilizovalo odporcov nového režimu, nastoleného v Kyjeve. Napriek 82 mŕtvym za tri dni bojov v Kyjeve sa miestny taxikár zase domnieva, že Janukovyč bol „príliš mäkký“ voči protestnému hnutiu, ktoré ho zmietlo.
Na rozľahlom Leninovom námestí v poryvoch mrazivého vetra zotrváva hŕstka komunistov a aktivistov ďalších organizácií, ktoré svojho času podporovali Janukovyča a teraz sa snažia preskupiť vo „Východnom fronte“, presadzujúc federalizáciu Ukrajiny a teda aj širokú autonómiu. Ale aj tu sa ozývajú tvrdé slová na adresu bývalého šéfa štátu.
„Zradil,“ znie jednomyseľne z hlúčiku ľudí prevažne dôchodkového veku, ktorí nostalgicky spomínajú na Sovietsky zväz a cítia sa blízki Rusku. Podobne ako bývalý murár Viktor Afinogujev tvrdí, že nový režim „sa zapredal Európanom a Američanom“.
Na úpätí obrej Leninovej sochy súdruhovia vztýčili štyri červené stany, ozdobené niekdajšími sovietskymi znakmi s kosákom a kladivom. Ale na pohľad tu nič nepripomína kyjevský Majdan, teda námestie Nezávislosti so stanovým táborom a davom ľudí. Je tu len dvadsiatka rečníkov, na ktorých dohliada dvojica nudiacich sa policajtov, zatiaľ čo Doneck s takmer miliónom obyvateľov sa zdá byť takmer ľahostajný.
Ľudia ale pripomínajú, že niekdajší vicegubernátor a neskôr gubernátor miestnej oblasti Janukovyč bol v roku 2010 legitímne zvolený na päť rokov do čela štátu. Nevidia ale nikoho iného, kto by ho mohol nahradiť – a už vôbec nie bývalá premiérka Julija Tymošenková, prepustená v sobotu z väzenia.
„Celý priemyselný potenciál krajiny sa nachádza tu,“ zdôrazňuje sedemdesiatdvaročná penzistka Nina, s igelitkou v ruke v duchu najlepších sovietskych tradícií. Súčasne tvrdí, že je možné žiť spoločne so západnou Ukrajinou, kde „sú ľudia rovnakí ako my, len ich vodcovia sú extrémisti“.
Sedemdesiatsedemročná Raisa nezdieľa takú nedôveru v nový režim. „Odteraz bude na Ukrajine báječne,“ hlása, zatiaľ čo prechádza pri pomníku buditeľa ukrajinského vlastenectva Tarasa Ševčenka okolo fotografií kyjevských demonštrantov zabitých policajnými guľkami.
„V Donecku, rovnako ako inde na východe, sme predovšetkým Ukrajinci,“ uisťuje a máva rukou nad obavami ohľadom nebezpečenstva rozdelenia krajiny na prevažne ruskojazyčný a Rusom naklonený východ a nacionalistický západ, kde sa hovorí po ukrajinsky.