Krymskí Tatári vládli strategicky významnému čiernomorskému polostrovu vyše tristo rokov. Hoci ich chanát bol vo vazalskom pomere k Osmanskej ríši, na Kryme boli od 15. storočia pánmi oni. Dnes vo svojej vlasti tvoria iba necelú šestinu obyvateľstva. Krym kedysi pomenovali Qırım, čo v ich turkickom jazyku znamená val či pevnosť. A hoci túto pevnosť cárske vojsko roku 1783 dobylo, jej názov aj proti vôli panovníčky Kataríny Veľkej pretrval. Cárovná územiu bývalého Krymského chanátu chcela vrátiť pôvodný antický názov, ktorý mu predtým patril takmer dve tisícročia. Taurika sa však už viac neujala.
Krymským Tatárom názov polostrova dodnes pripomína, kto je tam doma. „My inú vlasť nemáme,“ hovorí Dželial pre Pravdu. Podpredseda Medžlisu, výkonného orgánu združenia krymských Tatárov, však netvrdí, že Krym by mal byť len ich. „Dejinné zvraty sem zaviali Rusov, Ukrajincov i príslušníkov iných národov. Všetci tu máme právo žiť. Ale rozhodovať o svojom osude chceme sami,“ dodáva. V dramatických chvíľach, keď za prítomnosti ruských vojakov ožíva volanie po návrate Krymu pod správu Ruska, sa Tatári stavajú ešte ostrejšie proti ako miestni Ukrajinci. „Sme zomknutejší, lepšie organizovaní ako iní. Osud nás naučil, že sa nesmieme dať. A pod ruskou vládou žiť nechceme,“ tvrdí Dželial.
Tragickú skúsenosť s nadvládou Moskvy či predtým Petrohradu malo niekoľko generácií krymských Tatárov. „Do pádu Krymského chanátu tu Tatári tvorili vyše deväťdesiatpercentnú väčšinu, potom však nastalo obdobie útlaku, zaberania pôdy a masovej emigrácie do Turecka,“ hovorí Dželial. Rusi sa pomstili za dávnejšie nájazdy Tatárov na Ukrajinu a do južného Ruska, odkiaľ postupne odvliekli do otroctva státisíce ľudí. „Potom vznikol Sovietsky zväz a útlak ešte zosilnel. Zlikvidovali nám naše elity a v máji 1944 celý národ vysídlili z Krymu do Strednej Ázie,“ hovorí muž číslo dva vo vedení krymských Tatárov. Stalin dal Tatárov deportovať pre ich údajnú kolaboráciu s nemeckými okupantmi. Až po takmer pol storočí Gorbačov zrušil starý kolektívny trest a Tatári sa počas perestrojky mohli začať vracať z Uzbekistanu. „Doteraz sa nás vrátilo asi tristotisíc. Ďalších približne stotisíc zostáva v Uzbekistane, ale väčšinu srdce ťahá späť do vlasti predkov,“ dodáva Dželial.
Podľa podpredsedu Medžlisu si Tatári vytýčili za cieľ obnovu štátnosti. V akej podobe sa to stane, to podľa neho zostáva otvorené. „Prijali sme deklaráciu o národnej suverenite, ale o odtrhnutí od Ukrajiny vôbec neuvažujeme. Z Ruska nás vyhnali, Ukrajina nás vzala späť. Veríme, že európska integrácia Ukrajiny pomôže pri naprávania krívd voči nášmu prenasledovanému národu. Aj preto krymskí Tatári tak masívne podporili Euromajdan,“ vysvetľuje.
Rusi, ktorí tvoria asi na dvojmiliónovom Kryme takmer 60 percent obyvateľstva, tiež volajú po náprave historickej krivdy. Tej sa podľa nich dopustil bývalý sovietsky vodca Nikita Chruščov, keď vo februári 1954 pripojil dovtedy ruský Krym k Ukrajine. Jeho syn Sergej Chruščov (78) ho obhajuje argumentom, že v tom čase si nik nedokázal predstaviť, že by sa Sovietsky zväz raz mohol rozpadnúť. „Môj otec rozmýšľal z pohľadu Sovietskeho zväzu a nie jeho najväčšej republiky. Keby bol najvyšším predstaviteľom Ruska, prirodzene, Krym by neodovzdal,“ povedal Chruščovov syn pre Pravdu.
Chruščovova dcéra, 84-ročná Rada Adžubejová odmieta rozšírený mýtus, že jej otec venoval Krym v predvečer 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku v alkoholickom opojení. „Tá myšlienka v ňom dozrela priamo pred mojimi očami, keď som s ním bola na Kryme na dovolenke. Z detstva som si Krym pamätala ako rozkvitnutý sad. Osem rokov po vojne bol pustý a vyprahnutý. Namiesto vysídlených Tatárov sa na poliach plahočili kolonisti z centrálneho Ruska. Keď sme zastavili, všetci sa okolo neho zhŕkli. ,Nikita Sergejevič, zle sa nám vodí, zemiaky tu nerastú,' sťažovali sa. A tam zemiaky skutočne nerastú. To je iná klíma, iná pôda. Tam treba pestovať vinohrad, kukuricu. Otec bol taký rozrušený, že sa na daču nevrátil a letel priamo do Kyjeva na poradu o poľnohospodárstve. Tam navrhol, že Krym by mal pripadnúť Ukrajine, lebo Ukrajinci vedia, čo a ako pestovať v južných oblastiach a ako sa má zavlažovať,“ povedala Adžubejová pre Pravdu.
Najdôležitejšie údaje z histórie Krymu
- Krymský polostrov (v staroveku Tauris) leží na juhu Ukrajiny medzi Čiernym a Azovským morom. S pevninou je spojený Perekopskou šijou (dlhou 30 kilometrov a v najužšom mieste širokou 9 kilometrov). Má tvar nepravidelného štvoruholníka, ktorého dlhý východný výbežok tvorí Kerčský polostrov. Hlavným mestom Krymskej autonómnej republiky je Simferopol.
- Prvé informácie o Kryme sa viažu na staré grécke báje. Išlo o výpravu Argonautov. Boli to hrdinovia z gréckej mytológie, ktorí sa zúčastnili na dobrodružnej plavbe za zlatým rúnom. Najstaršími obyvateľmi Krymu boli príslušníci kmeňa Taurov (preto spomínané pomenovanie Tauris).
- Gréci kolonizovali juh polostrova v 7. storočí pred naším letopočtom. Spojením gréckych osád neskôr vzniklo Bosforské kráľovstvo, ktoré pretrvalo do 4. storočia pred naším letopočtom. Koncom staroveku vtrhli na Krym Ostrogóti, ktorých potom vyhnali Huni.
- V stredoveku sa stal polostrov korisťou tatársko-mongolských útočníkov, ktorí založili Krymský chanát. Tento historický štátny útvar existoval v období 1441 – 1783 s tým, že od roku 1475 sa stal oficiálnym vazalom Osmanskej ríše.
- V roku 1783 ruská cárovná Katarína Veľká pripojila Krym k svojej ríši. Ruskí vládcovia tam vybudovali vojenskú základňu a krásnu oblasť premenili na letovisko, do ktorého radi cestovali.
- K Sovietskemu zväzu bol Krym pričlenený v roku 1921, existoval so štatútom autonómnej republiky. Šéf Kremľa Nikita Chruščov vo februári 1954 daroval Krym Ukrajine pri príležitosti 300. výročia osláv jej pripojenia k Rusku.
- Po rozpade sovietskej ríše a po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 začali silnieť odštiepenecké tendencie sprevádzané snahou o návrat k Rusku. Krymský parlament schválil v máji 1992 „akt štátnej nezávislosti Krymskej republiky“, ale na nátlak Kyjeva odvolal rozhodnutie, Krym však získal rozsiahle právomoci.
- Pálčivým problémom medzi Kyjevom a Moskvou sa stala čiernomorská flotila (na jej rozdelení sa nakoniec dohodli v roku 1997). V apríli 2012 vtedajší prezidenti Viktor Janukovyč a Dmitrij Medvedev uzavreli dohodu, že ruská čiernomorská flotila môže zotrvať v Sevastopoli až do roku 2042 s možnosťou predĺženia ešte o ďalších päť rokov. (čtk, zah)