Kriminálnik alebo revolucionár?
Je to svinstvo a zrada Majdanu, charakterizoval dočasný ukrajinský minister vnútra Arsenij Avakov správanie aktivistu kyjevského Námestia nezávislosti Alexandra Muzyčka. Do povedomia nielen domácej verejnosti sa zapísal ako Saško Belyj. Minister reagoval na „nedávno zverejnené video, v ktorom člen nacionálno-pravicového hnutia Pravý sektor "vychovával“ prokurátora Rovenskej oblasti Andreja Targonija.
Vtrhol do jeho kancelárie a žiadal zatknúť muža podozrivého z vraždy. Prokurátora pritom chytil pod krkom za kravatu. Následne sa pred kamerami pokúšal vysvetľovať dôvod svojho konania. Podľa neho Targonija naťahuje čas a odmieta podozrivého posadiť za mreže. Pokus prokurátora vysvetliť situáciu skončil nekompromisným „učiteľským zauchom“. Samotný Muzyčko však spravodajcovi BBC tvrdil, že sa prišiel iba osobne zoznámiť s prokurátorom a celý škandál je "klamstvom a provokáciou“ voči jeho osobe.
„Sľubujem, že ho ako psa za nohy zavesím na bráne ministerstva,“ reagoval jeden z iniciátorov protestu na kyjevskom Majdane na slová ministra Avakova a na jeho rozhodnutie dať vyšetriť útok na verejného činiteľa.
Belyj sa však zviditeľnil už skôr, keď ako predstaviteľ Majdanu vtrhol na rokovanie Rovenskej oblastnej rady ozbrojený samopalom a s pištoľou za opaskom. Na poznámku poslancov, aby ich odložil, reagoval svojsky: „Je tu vari niekto, kto sa pokúsi mi ich vziať. Skúste aj tento nôž za opaskom.“ Rovnako ako incident s prokurátorom aj tento koluje na sociálnych sieťach internetu.
Muzyčko je už z minulosti známou firmou. Podľa svedkov sa aktívne podieľal na bojoch v Čečensku na strane islamských separatistov. Jeho krédo vystihuje povestný výrok: „Kým bude v mojich žilách kolovať krv, dovtedy budem bojovať proti komunistom, Židom a moskaľom (hanlivé ukrajinské pomenovanie Rusov – pozn. red.).“
Stredoškolské vzdelanie mu stačilo na to, aby urobil kariéru už na Kaukaze. Základy vojenského remesla získal počas povinnej vojenskej služby v Tbilisi. Ukázalo sa, že kombinácia s vedomosťami islamských separatistov mu vyniesla napokon veliteľský post v skupine Viking bojujúcej na strane Šamila Basajeva. Muzyčkove služby osobného strážcu využíval aj Džochar Dudajev. Práve pod Kaukazom získal prezývku Belyj (biely).
Rodák z Permskej oblasti čelil už v minulosti viacerým obvineniam a nejaký čas si posedel aj za mrežami. Konkrétne za ublíženie na zdraví v roku 1995, ktorého sa dopustil v jednej kaviarni v Rovnom. Už o dva roky neskôr sa podobne nezmestil do kože v oddychovom centre v Kyjeve. Po vyhlásení samostatnosti Ukrajiny napokon zakotvil v Rovnom. Ani jeho kriminálna minulosť mu nezabránila, aby v roku 2012 kandidoval do ukrajinského parlamentu za 153. volebný okrsok v oblastnej metropole a obsadil šiestu priečku. Od roku 2013 ho považujú za koordinátora činnosti hnutia Pravý sektor na západe Ukrajiny a najnovšie chce kandidovať na prezidentský post.
Novému dočasnému politickému vedeniu v Kyjeve nakoniec pod tlakom faktov došla trpezlivosť. Podľa Gennadija Moskaľa, člena Rady pre boj s organizovaným zločinom, citovaného BBC, len za niekoľko posledných týždňov sa na Muzyčka nahromadili sťažnosti týkajúce sa psychického aj materiálneho vydierania štátnych úradníkov i podnikateľov v meste Rovno.
Ak sa nepodarí radikálom zamiesť prípad pod koberec, tak pravdepodobne príde na slová matky zbitého prokurátora. Útočníkovi Muzyčkovi odkázala: „Hovorte o svojej minulosti. Ste kriminálnik, ktorého miesto je dnes za mrežami.“
Hrdina z Belbeku
Ukrajinský vojenský útvar leží vedľa letiska Belbek na Kryme a je obkľúčený päťposchodovými panelákmi. Bývajú v nich vojaci aj s rodinami.
„V malých izbičkách s nízkym stropom žije s najbližšími aj veliteľ leteckej taktickej brigády plukovník Julij Mamčur,“ konštatuje v reportáži denník Ukrajinska pravda. Do nedávna neznámeho dôstojníka preslávilo video, na ktorom vedie skupinu asi päťdesiatich neozbrojených vojakov za spevu hymny v ústrety ozbrojencom bez vojenských poznávacích znakov. Cieľom pochodu bol návrat na pracovné miesta, ktorému bránila blokáda.
„Veliteľ tu nie je. Rokuje s ruskými vojakmi,“ reaguje na novinárske pokusy stretnúť sa s hrdinom videa tlačový predstaviteľ jednotky Alexej, ale „sami uznáte, nie teraz“. Veliteľ vraj už takmer ani nespí. Siedma veľmoc sa napokon dočkala. Z auta vystupuje plukovník Mamčur a k skupine, túžiacej po jeho vyjadreniach, iba záporne kývne rukou: "Panebože, vydržte,“ a poberá sa do štábu. Na prahu dverí ho víta manželka Larisa. Na otázky novinárov odpovedá ticho a v rukách stále stíska mobilný telefón. Je evidentne unavená. Aj z novinárov.
„Mančurová,“ zaznie stroho pri podaní ruky. Manžel sa obrátil a rukou ju vyzval, aby ho nasledovala. „Chápete, že na celej Ukrajine vás považujú za hrdinu?“ stihne povedať plukovníkov reportérka Ukrajinskej pravdy.
Veliteľ brigády skúsil v posledných dňoch už dosť. V Belbeku zažil streľbu, provokácie a práve pred chvíľou príslušníci krymskej sebaobrany poškodili vojenskú techniku. Mančur nepretržite rokuje s ruskou stranou. Chce zabrániť najhoršiemu. Donedávna sa jemu aj rodine niektorí vyhrážali násilím a súdom. Dnes si ho vraj chcú kúpiť. Ak vraj odovzdá vojenský objekt, tak mu poskytnú byt v Sevastopoli. Lákavá ponuka pre človeka, ktorý musí s rodinou bývať v malej vojenskej slobodárni.
„Dnes sú byty veľmi drahé,“ hovorí s úsmevom dôstojník a dodáva: „Samozrejme, že som ponuku odmietol.“ Vraj ako by mohol inak, keď prisahal ukrajinskému ľudu. Opäť odchádza rokovať so „severnými bratmi“, ako vraví Rusom. Je s nimi dve až tri hodiny denne. Keď „zelení ľudkovia“ zablokovali dodávky potravín na leteckú základňu, tak stráže hladovali dva dni. „Nezostávalo nič iné, ako sa dohodnúť s Rusmi a stiahnuť stráže z postov. Sám som sa podujal ochraňovať objekt,“ spomína veliteľ. „A potom nás násilne obsadili,“ dodáva so smútkom v hlase plukovník.
Veliteľovi je ľúto, že na Kryme vznikla doslova bezvýchodisková situácia. „Nečakal som v našej krajine taký zvrat, že naši ruskí bratia sa budú takto správať. Bolo to nepríjemné. Vernosť prísahe je však to najhlavnejšie.“
Na často kladenú otázku, čo bude ďalej robiť, Mančur odpovedá, že by chcel mať aj naďalej dôveru vojakov v otázke, ako ďalej žiť a kde vykonávať vojenskú službu. Na ďalšiu otázku v čase, keď sa situácia mení každý deň, či má strach z možného obvinenia z neuposlúchnutia novej moci na Kryme, iba pokrčil plecami: „Prečo by som sa mal báť? Jedni sa boja viac, iní menej…“