Foto: ARCHÍV
Kde sa cítite byť: na Ukrajine či už v Rusku?
V televízii hučí nástojčivá propaganda Ruskej federácie. Rozsieva zmätok v hlavách a dušiach ľudí. Mnohí sa nevedia zmieriť s tým, že by mali žiť na území Ruska. Ja som jednou z nich. V ukrajinskom štáte sme prežili 23 rokov. Bleskovo sa prispôsobiť dokážu len tí, čo Ukrajine ani doteraz neboli verní. Pocit zrady ich preto netrápi.
V bežnom živote vidíte zmenu?
Ceny na trhoch a v obchodoch sú už uvedené v hrivnách aj v rubľoch. Bez skratov to však nejde. Starenka, ktorá už dostala penziu v rubľoch, musela včera v supermarkete nechať nákup pri pokladnici, lebo tam zatiaľ berú iba hrivny. Banky nepracujú. Bezradní sú maturanti, ktorí nevedia, či budú môcť ísť na ukrajinské vysoké školy, kam sa hlásili. Problém je narodiť sa i umrieť. Matriky nevedia, aké majú vydávať rodné a úmrtné listy. Ešte to potrvá, kým sa všetko utrasie.
Líder Medžlisu Refat Čubarov poradil krymským Tatárom, aby neodmietali prijať ruské občianske preukazy… Nie je to ústup?
Nie, lebo dodal, že sa nemáme vzdať ani ukrajinského občianstva. Povedal to na porade krymských Tatárov, ktorí sú znepokojení varovaním úradov, že ak neprijmeme ruské občianstvo, budeme musieť ako cudzinci žiadať o povolenie na pobyt. „Taká je realita… My sme si nevybrali túto realitu, ale žijeme v nej,“ vysvetlil Refat Čubarov.
Vy osobne prijmete ruské občianstvo?
Ešte neviem. Ale ukrajinského občianstva sa nevzdám. Už tretí deň sa tvoria dlhé rady pri úradoch, kde vydávajú ruské dokumenty. Niektorí sa z nich tešia, iní ich berú ako nutné zlo. Každý by chcel žiť čo najnormálnejšie, ako sa v daných podmienkach dá.
Krym opúšťajú ukrajinskí vojaci, väčšina však zostáva slúžiť v radoch ruských ozbrojených síl. Nemáte z toho pocit zrady?
Ťažko sa o tom hovorí, osobne to bolestivo prežívam. Ešte horšie sú na tom krymskí Tatári, ktorí majú v rodine vojakov. Tí sa teraz rozhodujú, či majú opustiť Krym, alebo vyzliecť uniformu. Nechcú sa ocitnúť v postavení zradcov. V máji 1944 celý náš národ nazvali zradcami. Obvinili ho z kolaborácie s nacistami a násilne deportovali z historickej vlasti. Vyše pol storočia sme žili s biľagom zradcov a teraz nás ním chcú znova poznačiť.
Koľko krymských Tatárov opustilo polostrov od vypuknutia krízy?
Odišlo asi tisíc žien a detí, čo vzhľadom na to, že nás na dvojmiliónovom Kryme žije takmer tristotisíc, nie je veľa. Tehotné ženy a chorých rodiny poslali do bezpečia, väčšinou na západ Ukrajiny. Keď sa situácia upokojí, vrátia sa. Krymskí Tatári, ktorí sa do svojej vlasti mohli vrátiť až za perestrojky, sú tu doma a vyhnať sa viac nedajú.
Referendum o pripojení k Rusku väčšina krymských Tatárov bojkotovala. Neobávate sa pomsty?
Hlasovalo len asi pol percenta. Objavujú sa už prípady hrozieb a ponižovania. Krymskí Tatári sú však zocelený národ, zvyknutý na nevraživosť od tých, ktorí ho odmietajú uznať za pôvodné obyvateľstvo Krymu. Sme zomknutí a vieme sa legálnymi prostriedkami brániť.
Deportácie v roku 1944 sa dotkli aj vašej rodiny?
Mojich starých rodičov vyhnali rovnako ako všetkých ostatných. Nadránom o štvrtej k nim vtrhli sovietski vojaci. Dali im chvíľu, aby si zbalili pár nevyhnutností a nahnali ich do nákladných vagónov. Dvadsať dní boli na ceste o hlade a o smäde. Vo vagónoch zomierali ľudia. Cestou mŕtve telá vyhadzovali z vlaku bez toho, aby ich príbuzní mohli pochovať. Moju starú mamu, vtedy štrnásťročnú, priviezli na Ural, pracovala tam na výrube lesa. Sláva bohu, prežila. Neskôr ju presunuli do Kirgizska, kde sa zoznámila s mojím starým otcom. Dlhé roky pracovali v uránovej bani. Mali štyri deti, jedným z nich bola moja mama. Potom žili v Uzbekistane, kde som prišla na svet aj ja. V júni 1989, keď Uzbeci rozpútali pogromy proti meschetským Turkom, nás vyhnali z Fergany. Desaťtisíce ľudí prišli o svoje domovy. Mala som sedem rokov, keď som na vlastnej koži pocítila, čo to znamená byť vyhnancom. Usadili sme sa na Kryme, v krajine mojich predkov. Po tom, čo moji prarodičia prežili deportáciu – deväťdesiatročná stará mama ešte žije – sa už viac vyhnať nedáme. Ešte pred prepuknutím terajších udalostí ma vybrali na ročný študijný pobyt do USA a teraz sa trápim, či mám ísť, alebo nie. Verím však, že osud ma nikdy nepostaví do situácie, aby som z donútenia mala opustiť svoju vlasť. Utečenkou znova nebudem. Počula som viacerých krymských Tatárov zaprisahávať sa, že ak by ich mali znova deportovať, tak sa radšej zabarikádujú vo svojich domoch, podpália ich a radšej zhoria, ako by sa mali dať vyhnať.