Slovensko sa nemusí báť o budúcnosť. Je v NATO

Pred desiatimi rokmi, 29. marca 2004, sa Slovensko stalo členom Severoatlantickej aliancie. Pravda pri tejto príležitosti prináša seriál o NATO. Súčasný slovenský veľvyslanec v Nemecku Igor Slobodník bol v roku 2004 zástupcom Slovenska pri NATO. Pre Pravdu si zaspomínal aj na moment vstupu do aliancie.

29.03.2014 10:23
stíhačky F-22 Foto:
Ilustračné foto
debata (155)

V roku 1997 Slovensko nedostalo pozvánku na vstup. Pomohlo nám v nejakom zmysle toto odmietnutie?
Pôsobil som v júli 1997 v Londýne. Ak si to môžem dovoliť s dnešným časovým a vtedajším zemepisným odstupom hodnotiť, bolo to pre mnohých z nás prebudenie z nejakého alternatívneho sna o schopnosti jedného štátu či, ak chcete, jedného politika, vlastnou politickou vôľou zmeniť „fyzikálne zákony“ rozhodovania tej časti sveta, do ktorej sme chceli integrovať. Teda zdôrazňujem, spoločenstva politicky aj hospodársky najúspešnejších krajín sveta. Práve odpojenie sa trojice visegrádskych štátov Česka, Maďarska a Poľska od Slovenska v podobe ich pozvania na vstup do aliancie sa stalo, hoci to môže znieť paradoxne, základom vnútornej mobilizácie tých síl na Slovensku, ktoré si želali a želajú jeho napredovanie podľa logiky hlbokej modernizácie. V konečnom dôsledku teda hovoríme o väčšine. Nezabúdajme, že odmietnutiu Slovenska predchádzalo referendum v takmer takpovediac krymskej kvalite, ktoré mnohých Slovákov vrátane mňa oprávnene urazilo. Štandardnou odpoveďou v časoch našej po roku 1998 obnovenej kandidatúry na vstup však bolo tvrdenie, že chceme dodatočný čas veľkoryso poskytnutý našimi budúcimi spojencami využiť na ešte lepšiu prípravu na členstvo. (smiech)

Keď ste sa v roku 2003 stali predstaviteľom Slovenska pri NATO, už sme smerovali do aliancie. Ozývali sa však aj vtedy nejaké pochybovačné hlasy smerom k Slovensku?
Nie, cesta Slovenska do aliancie, a platí to aj pre našu krížovú púť do Európskej únie, bola natoľko vytrpená, vyvzdorovaná, a preto autentická, sprevádzaná v prípade NATO merateľným rastom podpory pre členstvo, že potenciál dôvery stačil dokonca aj na absorbovanie kauzy typu odvolanie vtedajšieho riaditeľa NBÚ a kauzy skupinka. Ňou moje pôsobenie v aliancii ako zelenáča v septembri 2003, teda len čosi viac ako pol roka pred samotným vstupom, slovenskí politici uviedli.

V roku 2004 to bolo najväčšie rozšírenie NATO v histórii. Boli sme v skupine siedmich krajín, do ktorej patrilo aj Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Slovinsko, nejakým premiantom?
Premiantom sme neboli. Náš počiatočný pokus o odtrhnutie sa z pelotónu v podobe presadzovania formátu SLO-SLO, teda Slovensko – Slovinsko, náš bojový pokrik v tom čas znel „SLO-SLO, but not so slow“ (ale nie tak pomaly, poz. red.), rýchlo zlikvidovali. Ale pravdou je aj to, že sme vnútri sedmičky patrili ku skupine krajín, ktorá disponovala reálnou vojenskou tradíciou a istým rozvíjaným obranným potenciálom. Navyše sme mali v aliancii od roku 1999 pomerne unikátny klub „roztlieskavačov“ v podobe trojice najnovších členov, našich visegrádskych susedov.

Ako ste oslávili náš vstup do NATO vy osobne?
Pamätám sa na to veľmi dobre. Podpis prístupového dokumentu sa 29. marca odohrával vo washingtonských poobedňajších, teda bruselských neskorých večerných hodinách. Utiahli sme sa preto aj s kolegami do známej bruselskej Brasserie Kwak. Tá si už predtým získala povesť záložného pracoviska slovenského NATO-tímu v belgickom hlavnom meste. Moji predchodcovia, ja i naši kolegovia sme v nej strávili mnohé hodiny presviedčaním budúcich spojencov o našej výnimočnosti. Po telefonickom potvrdení priateľmi, veľvyslancom Rasťom Káčerom a pre istotu aj jeho zástupcom Mirom Wlachovským, že Slovensko je skutočne od večera 29. marca 2004 chránené mušketierskym princípom jeden za všetkých, všetci za jedného, sme pokračovali v miernej degustácii ďalších z vyše 2-tisíc druhov pív, ktorými sa Belgicko údajne môže pochváliť. Trochu vážnejšie, silný sentimentálny okamih prišiel o niekoľko dní neskôr, pri vztyčovaní slovenskej vlajky a vlajok ďalších nových členov v sídle aliancie, sprevádzal som na ňom vtedajšieho ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana.

Dostali ste od kolegov Bruseli, ktorí už boli vnútri, nejakú radu, ako by sa malo Slovensko správať v NATO, na ktorú si stále spomínate?
Post v aliancii bol môj prvý veľvyslanecký v medzinárodnej organizácii a vtedajšia dobre mienená rada skúsenejších harcovníkov je pri rozširujúcom sa členstve oboch bruselských organizácií dnes možno dôležitejšia než vtedy. Znela: Hovor pri rokovacom stole len vtedy, ak máš čo povedať. Spomínam si aj na typickú uštipačnú poznámku lorda Robertsona z Británie, vtedajšieho generálneho tajomníka NATO, ktorú zvykol adresovať veľvyslancom, keď sa diskusia v rozhodovacom grémiu aliancie neúmerne naťahovala. Hovoril: Páni, páni, zjavne už bolo povedané všetko, len nie všetkými.

Čo je za desať rokov najväčší úspech členstva Slovenska v aliancii?
Za najväčší úspech, a upozorňujem, že teraz chcem byť trochu kontroverzný, pokladám luxusný spôsob, akým si slovenská spoločnosť môže dovoliť reagovať na agresiu proti susednému štátu. Hoci vnímame celú tragickosť situácie, v ktorej sa ocitli obyvatelia vedľajšieho domu, nestojíme ochromení panickými obavami o budúcnosť Slovenska. Nejako mi však chýbajú kuvičie hlasy osobností slovenského verejného života, ktoré pred desiatimi rokmi spochybňovali prezieravosť nášho vstupu do aliancie.

V pondelok si prečítajte, ako sa Slovensko prispôsobilo členstvu v NATO.

© Autorské práva vyhradené

155 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #NATO