„Všetky pochybnosti a neistota sa rozplynuli. Zvíťazili sme,“ vyhlásil premiér neskoro večer pred svojimi podporovateľmi. Maďarsko je tak podľa neho „znova miestom, kde sa oplatí žiť, pracovať a založiť si rodinu“.
Ako druhá sa v predbežných výsledkoch umiestnila ľavicová koalícia pod vedením socialistov, ktorá by mala mať v novom parlamente 48 poslancov, významnejší podiel v podobe 23 kresiel si však zabezpečilo aj ultranacionalistické Hnutie za lepšie Maďarsko (Jobbik). Jeho líder Gábor Vona vyjadril napriek tomu nad výsledkom „hlboké rozčarovanie“.
Orbán zvíťazil už tretíkrát
Odporcovia ho hanlivo volajú Viktátor alebo Boľševiktor a Maďarsko pod jeho vládou Orbánskom či dokonca Orbánistanom. Varovanie pred autoritatívnym režimom však nezabralo. Viktorovi Orbánovi sa podarilo to, čo ani jeden maďarský premiér od rozpadu Uhorska nedokázal. Tretíkrát doviedol svoju stranu k víťazstvu v parlamentných voľbách.
Mimoriadne ctižiadostivý politik, ktorý prvý raz stál na čele vlády ako 35-ročný, je už teraz najdlhšie slúžiacom premiérom poprevratového Maďarska. Po nedeľňajšom triumfe má od voličov to, čo žiadal. V sobotu na záverečnom predvolebnom mítingu v Debrecíne mobilizoval stúpencov slovami: „Odhlasujte nám ešte štyri roky dôvery! Hor'sa za víťazstvom!“ A na margo črtajúcej sa obhajoby ústavnej väčšiny Fideszu len žartom poznamenal: „Veľmi mnohí už hovoria o dvoch tretinách. Nechcem vás od toho odhovárať.“
Posadnutý víťazstvom
Jeho tvár Maďarsko spoznalo v júni 1989. Na pohrebe Imre Nagya, popraveného hrdinu revolúcie z roku 1956, sa čerstvo promovaný právnik preslávil odvážnou výzvou na slobodné voľby a odsun sovietskych vojsk. Zakladateľ Fideszu, prvého strpeného nekomunistického mládežníckeho združenia vo východom bloku, odvtedy prešiel kľukatou cestou. Zo zarasteného buriča sa cez nespútaného liberála stal národne a kresťansky zameraný populistický konzervatívec. V jednom sa však nezmenil: pred sebou nevidí nič iné, len víťazstvo. Dokonca aj pri domácich kartárskych partiách s piatimi deťmi či pri pretekoch na lyžiach to musí byť vždy len on, kto vyhrá, prezradila na Orbána nedávno magazínu Story jeho manželka.
Svoje prvé hviezdne chvíle zažil na jar 1998, keď sa prvý raz stal premiérom. „Zarážajúco sa podobá na mladého Humpreyho Bogarta,“ nadchýnal sa Boston Globe imidžom vtedajšieho najmladšieho premiéra Európy. „Jeho zástupca nosí náušnicu. Vo vedení Orbánovho Fideszu je plno mladých charizmatických hipíkov,“ písal americký denník.
Fidesz ako viera
Tí mladí „hipíci“ však už neboli takí mladí ani takí slobodomyseľní, ako keď vtrhli na politickú scénu. Pôvodne sa Orbán i jeho druhovia považovali za sociálnych liberálov. Mimochodom, dejiny anglického liberalizmu rok študoval v Oxforde. Bol tam so štipendiom od Sorosovej nadácie, čo filantrop George Soros, horlivý stúpenec otvorenej spoločnosti, neskôr žartom označil za najhoršiu investíciu svojho života.
O Orbánovi dnes európske médiá píšu ako o jednom z trojice najzarytejších bojovníkov proti západnému liberalizmu, pričom ho zaraďujú po boku šéfa Kremľa Putina a tureckého premiéra Erdogana. Orbán svoj ideologický prerod vysvetľoval potrebou akcieschopnosti. „Keby bol Pán Boh liberál, tak by sme nemali desať prikázaní, ale desať návrhov,“ hovoril a svoju stranu tlačil čoraz viac doprava. Zavedenú značku Fidesz si síce ponechala, ale už nie ako skratku Zväzu mladých demokratov, ale s vysvetlením, že ide o maďarský prepis latinského slova viera, dôvera.
Účel nadovšetko
Analytici sa dodnes nevedia zhodnúť, či svoje politické smerovanie Orbán menil z vnútornej potreby alebo len s ohľadom na politickú účelnosť. Vyrástol síce v patriarchálnej vidieckej rodine, ale počas vysokoškolských štúdií v Budapešti sa od domácich konzervatívnych tradícií odpútal a až neskôr sa začal obracať do minulosti a jej historických krívd i národnej zahľadenosti do seba. „Je rodený politik,“ napísal o ňom Péter Kende, autor knihy Viktor. „A to nielen v dobrom, ale aj v tom najhoršom zmysle slova. V politike je preňho najdôležitejší účel, nič iné.“
Orbán sa pasoval za zjednotiteľa pravice a pod heslom „Jeden tábor, jedna zástava“ postupne zapĺňal priestor, z ktorého vytláčal slabnúce konzervatívne, kresťansky a národne orientované zoskupenia.
Monopol na moc
Od zdrvujúcej porážky, ktorú pred štyrmi rokmi uštedril socialistom, Orbán tvrdo pracoval na tom, aby ho ľavica už viac nepremohla. „Podarilo sa mu vytvoriť základy systému, pri ktorom bude takmer nemožné striedanie vlád cestou demokratických volieb,“ myslí si rakúsky politológ maďarského pôvodu Paul Lendvai. „V západnej Európe nie je ešte jeden ďalší politik, ktorý by si dokázal vydobyť takú obrovskú moc ako on. Má svojich ľudí na všetkých kľúčových postoch, výraznú mediálnu hegemóniu a plnú podporu domáceho veľkokapitálu i cirkví. Navyše liberálne ľavicová opozícia je v takom beznádejnom stave, že reálne nevidím nikoho, kto by ho v dohľadnom čase mohol ohroziť,“ povedal pred časom pre Pravdu. „Jeho národno-konzervatívno-klerikálny režim sa pokúša zabetónovať sa pri moci na 15 až 20 rokov,“ dodal Lendvai.
Svoj scenár Orbán prezradil už pred svojím volebným triumfom v roku 2010. Na politickom pikniku v obci Kötcse hovoril o potrebe mocnej centrálnej sily, ktorá na 15 až 20 rokov odstaví akékoľvek politické súťaženie, aby mohla nerušene budovať krajinu. „Ihneď po dobytí moci svoju vládu premenil na nedobytnú pevnosť,“ napísal vo svojej knihe o Orbánovi publicista József Debreczeni, jeho niekdajší poradca a životopisec, ktorý vo včerajších voľbách kandidoval za ľavicovo-liberálne spojenectvo.
Diktatúra ľahostajnosti
To, že Maďarsko zostane aj po včerajšku Orbánovou krajinou, je podľa pozorovateľov nielen úspech mocibažného premiéra, ale aj výsledok rozpačitého účinkovania demokratickej opozície a apatie verejnosti. „Obyvateľstvo prišlo na to, že demokracia a blahobyt nie sú vzájomne spojené,“ cituje portál Galamus vysvetlenie politológa Zoltána Kiszellyho, prečo vládou nariadené viacstupňové znižovanie cien plynu, elektriny a vody pre domácnosti sa ukázalo ako jeden z rozhodujúcich volebných tromfov.
Ani podľa komentátora nezávislého týždenníka HVG Attilu Monga najväčšou tragédiou Maďarska dnes nie je orbánovská diktatúra, ale „diktatúra ľahostajnosti“, ktorá sa podľa neho zakorenila v dušiach občanov. „Tragédiou Viktora Orbána je zase to, že niekdajší mladík vyznávajúci najkrajšie hodnoty liberálnej demokracie teraz, ako päťdesiatročný, buduje taký režim, ktorého sa v detstve hrozil a ktorý bude tiež držať pohromade ľahostajnosť,“ myslí si Mong.
Článok z denníka Pravda sme aktualizovali o takmer konečné výsledky.