Po studenej vojne
Bol to síce takzvaný veľký tresk, ale zároveň bolo rozrastanie sa EÚ kontinuálny proces, ktorý sa zrýchlil po konci studenej vojny. Vtedy padli bariéry geopolitických blokov. V roku 1995 vstúpili do únie Rakúsko, Švédsko a Fínsko, napriek ich štatútu neutrality. Nasledovalo spomenuté najväčšie rozšírenie, najmä o postkomunistické štáty. V roku 2007 sa pridali Bulharsko a Rumunsko. A len vlani v lete pristúpilo Chorvátsko.
"Hoci sa rozšírenie pred desiatimi rokmi dosť kritizovalo, a stále to pretrváva, podľa mňa bolo nevyhnutné z historického hľadiska,“ povedal pre televíziu Euronews Philippe Perchoc, politický analytik z Katolíckej univerzity v belgickom Leuvene. "Európska konštrukcia sa tvorila bez prítomnosti väčšiny krajín, ktoré pristúpili. Dôvody súviseli so studenou vojnou. Európska únia však nemohla pokračovať bez týchto štátov,“ myslí si Perchoc.
Niklas Helwig, expert na EÚ z Fínskeho inštitútu pre medzinárodné vzťahy, tvrdí, že únia je na tom po rozšírení určite lepšie. Aj podľa neho bola táto politika jedinou alternatívou pre EÚ smerom k východu Európy po studenej vojne.
"V prvom rade nové štáty získali mimoriadne veľa zo vstupu. Len jeden príklad. Kým HDP na obyvateľa bol na Ukrajine roku 1990 rovnaký ako na Slovensku, teraz ho máte štyri razy vyšší. Väčšinou k tomu došlo po roku 2000 a postupne ďalej,“ uviedol pre Pravdu Helwig. "Ale aj samotná únia získala z rozširovania.
Mnohé nové členské štáty majú líderskú úlohu pri vytváraní politiky EÚ. Poľsko je veľkým hráčom na poli zahraničných vzťahov únie. Jeho minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski bol súčasťou diplomatickej iniciatívy v Kyjeve, spolu s francúzskym a nemeckým kolegom,“ pripomenul Helwig.
Expert si myslí, že práve kríza na Ukrajine je dôkazom, že politika rozširovania bola úspešná, lebo aj novovzniknuté krajiny sa stabilizovali v západnej komunite. "Rozširovanie je spojené s tým, že Európskej únii udelili v roku 2012 Nobelovu cenu za mier,“ vyhlásil Helwig.
"Súčasné udalosti na Ukrajine ukazujú, čo sa môže stať štátom, ktoré formálne nepatria do EÚ a NATO,“ reagoval aj Tom Rostoks, analytik z Lotyšského inštitútu pre medzinárodné vzťahy. "Z rozširovania získali staré členské krajiny stabilitu a prosperitu na svojich hraniciach. A nové štáty EÚ sa dostali k financovaniu z európskych fondov a ich obyvatelia majú väčšiu slobodu pohybu,“ zhrnul v krátkosti pre Pravdu uplynulých desať rokov Rostoks.
Veľké rozšírenie však prinieslo aj nové výzvy. Viac krajín znamenalo hľadanie nových modelov spolupráce, čo ešte zvýraznila hospodárska kríza.
"Som presvedčený, že rozšírenie Európskej únie bolo prospešné nielen pre nové členské štáty, ale aj pre Európu ako celok,“ vyhlásil pre Pravdu Stefan Aurer, ktorý sa na Hongkonskej univerzite zaoberá európskymi štúdiami. "Pozitívny však nebol posun celej EÚ k federácii s výrazne intenzívnejšou úrovňou politickej a ekonomickej spolupráce vrátane zavedenia spoločnej meny. Zdrojom nestability únie nie sú nové členské štáty, ale federalistický projekt, ktorý vznikol v západnej Európe ešte pred pádom komunizmu,“ povedal Auer. Alexander Apostolides z Európskej univerzity na Cypre však oponuje.
"Rozširovanie a integrácia si vyžadujú mimoriadne úsilie a dezilúzia, ktorá z toho vyplýva, sa pripisuje tomu, že to robíme príliš rýchlo. Podľa mňa však práve národné politiky štátov bránia tomu, aby sa rozširovanie a integrácia vyvíjali prirodzene,“ reagoval Apostolides pre Pravdu. "Problémom nie je rýchlosť procesu. Je ním fakt, že lokálna politika zostala nadradeným procesom, aj keď sa Európa rozrastala. Viedlo to k sklamaniu,“ myslí si expert.
Budúce problémy
Podľa Helwiga sa tak EÚ stále nachádza v akejsi prechodnej perióde. "Inštitúcie únie musia zvládnuť fakt, že namiesto predstaviteľov 15 krajín sa musí dohodnúť 28 štátov. Lisabonská zmluva priniesla zmeny, aby sa rozhodnutia robili ľahšie,“ pripomenul odborník. "Výzvou je aj migrácia v rámci EÚ, ktorá si vyslúžila pozornosť v Británii, ale aj v Nemecku. Nemali by sme to podceňovať. Riešením však nie je protieurópska rétorika, ale lepšie zvládnutie procesov v tomto prechodnom období a viac pomoci miestnym komunitám, ktoré majú problémy,“ vysvetľuje Helwig.
Práve migrácia v rámci EÚ je skutočne jedným z najviditeľnejších problémov desať rokov po rozšírení. Kým v niektorých západných štátoch najmä euroskeptickejší politici hovoria o jej obmedzení, východ Európy zažil odliv mozgov.
"Jeden z viac negatívnych aspektov voľného pohybu osôb a väčších možností zamestnať sa v iných členských štátoch je, že z mojej krajiny odišlo podľa odhadov 200-tisíc ľudí,“ upozorňuje Rostoks na problém, ktorý trápi nielen Lotyšsko. "Je to vážna demografická situácia.“
"Väčšina krajín v strednej a východnej Európe vrátane Slovenska sa bude musieť vyrovnať s menším počtom obyvateľov a z toho vyplývajúcimi ekonomickými a fiškálnymi problémami,“ reagoval pre Pravdu aj bulharský expert na EÚ Vihar Georgiev.