Tvorca moskovskej zahraničnej politiky v období perestrojky zomrel v pondelok vo veku 86 rokov v politickom dôchodku. „Ševardnadze bol úprimný zástanca nového myslenia vo svete,“ zdôraznil podľa agentúry Interfax niekdajší sovietsky reformátor Gorbačov.
V roku 1990 získal Gorbačov Nobelovu cenu za mier za skončenie studenej vojny. Ševardnadze nie, ale jeho príspevok k tomuto míľniku dejín bol nenahraditeľný.
Veľké prekvapenie
Keď sa v roku 1985 Gorbačov stal vládcom, Ševardnadzeho posadil do kresla šéfa diplomacie. „Pre mnohých to znamenalo prekvapenie. Zahraniční partneri si ho však vážili. Vedel nadviazať kontakt s rôznymi ľuďmi. Mal výrazný charakter, gruzínsky temperament,“ poznamenal otec perestrojky.
Gorbačov, ktorý sa s ním dlho poznal, ho vytiahol z Tbilisi do Moskvy aj preto, aby v ňom mal oporu pre svoje domáce reformy ako v členovi najužšieho vedenia komunistickej strany. Vedel, že si berie do tímu človeka s čistou minulosťou a so silnou odvahou. „Ševardnadze po zvolení za prvého tajomníka gruzínskej komunistickej strany na jeseň 1972 vyhlásil boj proti korupcii a sivej ekonomike a odvolal počas prvého jeden a pol roka 20 ministrov a desiatky ďalších funkcionárov,“ pripomenul portál Korrespondent.
Snahu o očistu pomerov dokazuje aj to, že odvážny Ševardnadze ako gruzínsky líder v rámci ťaženia proti zločinu umožnil zatknúť až 30-tisíc ľudí, spomedzi ktorých polovica mala komunistickú stranícku knižku. Podarilo sa mu zlepšiť výkonnosť ekonomiky Gruzínska, a tak tamojšie pomery mohli závidieť mnohé ostatné sovietske republiky. Ševardnadze riadil rodnú krajinu vo vtedajšej ére trinásť rokov (až do odchodu za Gorbačovom do Moskvy).
Ako šéfovi diplomacie mu patrila obrovská zásluha na znovuzjednotení Nemecka. „Británia a Francúzsko boli proti. Obávali sa vzniku supermocnosti s veľkým politickým , ekonomickým a vojenským potenciálom uprostred Európy. Najtvrdošijnejším odporcom bola britská premiérka Margaret Thatcherová. Keď sa v júni 1990 rozprávala s Gorbačovom, debatovali o tom hodiny. Nakoniec zmenila postoj,“ zaspomínal si Ševardnadze v roku 2009 pre nemecký týždenník Der Spiegel.
Hrdina a zradca
Kým na Západe patrili Ševardnadzemu chválospevy za jeho prínos ako šéfa diplomacie, v Moskve ho majú doteraz mnohí v nemilosti. Vplyvný komunistický poslanec reagoval na jeho smrť s výčitkou: „Nepochybne predstavuje historickú osobnosť. Zaraďuje sa však do skupiny tých, čo vstúpia do dejín ako ničitelia Sovietskeho zväzu, podporujúci úsilie Západu v tomto smere,“ citoval portál Newsru podpredsedu dolnej komory ruského parlamentu Ivana Meľnikova.
Rozpad sovietskej ríše, oslabenie geopolitického postavenia Moskvy vo svete a rozširovanie NATO – to bývajú hlavné body kritiky z úst tých, ktorí zatracujú dôsledky politiky predstaviteľov Gorbačovovej éry, ktorá sa spája aj so Ševardnadzem. On však vždy zdôrazňoval, že mu išlo o nevyhnutnosť vnútorných reforiem a o zahraničnej politike hovorieval, že treba podporovať zdravú túžbu po demokratizácii v niekdajších satelitoch Sovietskeho zväzu, kam patrilo aj komunistické Československo.
Zánik sovietskej ríše znamenal pre Ševardnadzeho novú politickú kapitolu. Onedlho sa stal lídrom samostatného Gruzínska. Udržiaval si obrovskú popularitu. Veď vo voľbách roku 2000, keď obhajoval kreslo prezidenta, ho podporilo až 82 percent voličov. (Mal však aj odporcov, takých odhodlaných, že dva razy na neho spáchali neúspešný atentát.)
V septembri 2002 avizoval, že keď mu o tri roky vyprší mandát, odíde do penzie a začne písať memoáre. Lenže s funkciou sa rozlúčil predčasne. Na jeseň 2003, keď sa konali parlamentné voľby, opozícia obvinila vládnu moc zo sfalšovania výsledkov. Ševardnadze pod tlakom protestov, ktoré si získali označenie revolúcia ruží, podal demisiu.
Nemecko, pamätajúce si jeho zásluhu o svoje znovuzjednotenie, mu vtedy ponúklo, aby sa presťahoval na jeho územie. Poďakoval sa a odmietol. „Nehľadiac na to, že mám rád Nemecko, moja vlasť je Gruzínsko a som povinný zostať tu,“ povedal pre televíznu stanicu ZDF.
V posledných rokoch pred Ševardnadzeho smrťou sa množili chýry, že ho zdravie čoraz menej poslúcha. Osobný lekár popieral, že trpí rakovinou prostaty. Pred štyrmi rokmi reagoval samotný Ševardnadze. Pomohol si s dávkou humoru: „Dlho žiť ešte budem. Titan ako predtým budem. A zomriem, vedzte. Ruže neprineste,“ pripomenul jeho slová portál Newsru.
Ševardnadzeho kariéra v Sovietskom zväze
- Syn presvedčeného boľševika (ale opačne zmýšľajúcej matky) vstúpil do komunistickej strany, keď mal dvadsať rokov.
- Vyšvihol sa až do funkcie šéfa gruzínskeho Komsomolu, čiže komunistického zväzu mládeže.
- Ako námestník ministra vnútra v Tbilisi a potom aj ako šéf rezortu viedol kampaň proti korupcii a postaral sa dokonca o odsúdenie bývalého miestneho straníckeho vodcu.
- Roku 1972 ho zvolili za prvého tajomníka gruzínskych komunistov. Gruzínsko pod jeho vedením patrilo medzi hŕstku sovietskych republík, ktoré sa vyhli hospodárskej stagnácii. Roku 1974 vzrástla priemyselná výroba o 10 percent a poľnohospodárska produkcia až o 18 percent. Tamojší agrosektor sa dával za príklad pre celý Sovietsky zväz.
- Onedlho získal vplyv na celoštátnej úrovni – najprv sa stal členom ústredného výboru komunistickej strany a potom politického byra.
- Keď sa Michail Gorbačov roku 1985 posadil do kresla šéfa Kremľa, zavolal ho do Moskvy a zaradil medzi reformátorov ako ministra zahraničných vecí.
- Ako šéf diplomacie súhlasil s vlnou demokratizácie v sovietskych satelitoch vrátane Československa. Zástancom tvrdej línie zdôrazňoval, že túžbu po zmene nemožno potláčať tankmi. Vo východnej komunistickej Európe prispel nielen k pádu Berlínskeho múru, ale aj k znovuzjednoteniu Nemecka.
- Koncom roku 1991 sa jeho kariéra v Moskve skončila zánikom Sovietskeho zväzu. Po návrate do Tbilisi zohrával viac ako desať rokov veľkú úlohu v gruzínskej politike.
Agentúrnu správu sme nahradili autorským článkom denníka Pravda.