Verdikt môže mať vážny dopad na misie OSN vo svete, pretože štáty sa môžu zdráhať vysielať do nich svojich vojakov.
„Štát (Holandsko) je zodpovedný za stratu, ktorú utrpeli príbuzní mužov deportovaných Srbmi z budov Dutchbatu v Potočari popoludní 13. júla 1995,“ konštatovala sudkyňa Larissa Elwinová. Dutchbat bolo skrátené označenie holandského práporu pôsobiaceho v Bosne pod velením OSN.
„… Dutchbat nemal nechať týchto mužov zo svojich budov odísť,“ dodala sudkyňa a zdôraznila, že holandskí vojaci „mali počítať s možnosťou, že sa títo ľudia stanú obeťou genocídy“. „S dostatočnou istotou možno tvrdiť, že keby Dutchbat týmto mužom dovolil, aby zostali na mieste, zostali by nažive,“ vyhlásila Elwinová.
Súd však zamietol ostatné obvinenia vznesené žalujúcou stranou, ktorou bola organizácia Srebrenické matky, ktorá združuje matky a vdovy po zavraždených mužoch. Dospel k záveru, že hoci holandskí vojaci mali priamo ohlásiť vojnové zločiny, holandský štát nemôže byť braný na zodpovednosť, pretože takýto postup by rovnako neviedol k „priamemu vojenskému zásahu OSN“, a nemohol teda zabrániť genocíde.
Foto: SITA/AP, Phil Nijhuis
Holandský štát takisto nemôže byť braný na zodpovednosť za to, že jeho vojaci do objektu v Potočari vzhľadom na sanitárne podmienky nepustili viac ako 5 000 utečencov, ani za smrť tisícov mužov a chlapcov, ktorí boli neskôr zakopaní v hromadných hroboch.
Masaker v Srebrenici
Dobytie enklávy Srebrenica bosnianskosrbskými jednotkami a následný masaker približne 8 000 ľudí sa stal jedným z tragických vrcholov trojročnej občianskej vojny v Bosne a Hercegovine.
Vyháňanie z domovov, masové vraždenie, ale aj výsmech požiadavkám medzinárodného spoločenstva sa stali v rokoch 1992 až 1995 smutnou realitou, pád jednej zo šiestich bezpečných zón vyhlásených OSN v júli 1995 ale šokoval.
Holandskí vojaci mierových síl OSN mali moslimskú enklávu uprostred srbského územia chrániť, svoju úlohu však nezvládli – aj kvôli nedostatočnému vybaveniu a chybám velenia. Niekoľko stoviek slabo vyzbrojených „modrých prilieb“ z Holandska malo problémy so zásobovaním a ich situáciu neuľahčoval ani mandát, ktorý neumožňoval do konfliktu účinne zasiahnuť. Vôľu OSN účinne brániť Moslimov proti srbským vojakom nahlodali aj prípady brania rukojemníkov z radov vojakov mierových síl.
Za strojcu obsadenia mesta je považovaný bosnianskosrbský generál Ratko Mladič, ktorého teraz, podobne ako niekdajšieho prezidenta bosnianskych Srbov Radovana Karadžiča, súdi Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Mladič sa v meste po jeho dobytí ukázal v sprievode kamery. V poľnej uniforme sa srdečne zdravil so svojimi vojakmi, nariaďoval strhnúť moslimské nápisy a pred objektívom dodal, že je „v srbskej Srebrenici, ktorú dáva srbskému národu ako dar“.
Vydeseným utečencom generál, ktorý sa pred spravodlivosťou skrýval až do roku 2011, po obsadení Srebrenice rozdával chlieb a hovoril: „Ničoho sa nebojte, buďte pokojní. Čoskoro príde dosť autobusov a odvezie vás – najskôr ženy a deti – do bezpečia.“ Autobusy síce o niekoľko dní prišli, odviezli však len ženy, deti a starcov; nie však mužov. Pred srbským útokom žilo v Srebrenici a okolí asi 45 000 ľudí, polovica z nich boli utečenci z okolitých obcí, ktorí sa sem uchýlili v rokoch 1992 a 1993.
Osud ľudí zo srebrenickej enklávy, odkiaľ im sarajevská vláda od marca 1993 nedovoľovala odísť, sa tak stal dôležitou kartou v rukách lídra bosnianskych Moslimov Aliju Izetbegoviča a tiež prostriedkom nátlaku na medzinárodné spoločenstvo. Enkláva na východnej hranici Bosny, zo všetkých strán obkľúčená územím pod srbskou kontrolou, bola skoro úplne závislá od ľubovôle Srbov, ktorí ovládali okolité územie a do Srebrenice prepúšťali len málo konvojov so zásobami.
Útok na enklávu s rozlohou 150 kilometrov štvorcových sa začal 6. júla 1995 raketovým ostreľovaním a Srbi v obave pred leteckými útokmi NATO sprvu postupovali pomaly. Nálety ale neprišli a do srbských rúk naviac padlo 30 Holanďanov, ktorí slúžili na predsunutých hliadkových postoch. Krátko pred pádom mesta lietadlá nakoniec zaútočili, ďalšie bombardovanie, ktoré by mohlo zmeniť situáciu na bojisku, však bolo odvolané po tom, čo Srbi pohrozili zabitím zajatých vojakov.
Srbské jednotky vstúpili do mesta z juhu okolo štvrtej hodiny popoludní 11. júla 1995. Väčšina z obyvateľov Srebrenice, hlavne ženy a deti, sa v tom čase sústredila pri základni vojakov OSN v dedine Potočari severne od mesta. Podľa odhadov sa tu tiesnilo až 30 000 ľudí, medzi ktorými bola len asi tisícka mužov. Práve z nich sa o niekoľko desiatok hodín neskôr stali prvé obete vraždenia. Podľa svedkov Srbi mnohých z nich na mieste zastrelili, ďalších odviezli preč.
Muži, vojaci a civilisti, sprevádzaní asi desiatkou žien z významných srebrenických rodín, sa potom okolo polnoci na 12. júla vydali na cestu cez hory do Tuzly. Zo zhruba 13 000 ľudí sa ich však do cieľa vyše päťdesiatkilometrového pochodu dostala len tretina. Počas cesty sa kolóna niekoľkokrát stretla so srbskými jednotkami. Časť ľudí padla, veľkú časť vyčerpaných utečencov Srbi zajali. A neskôr postrieľali, a to – ako sa neskôr ukázalo – podľa vopred pripraveného plánu.
Celkový počet obetí srebrenického masakru, ktorý Medzinárodný súdny dvor OSN označil za genocídu, sa dodnes len dohaduje, najčastejšie sa hovorí o 8 000 mŕtvych. Pátranie po osudoch zabitých a ich identifikáciu sťažilo aj urýchlené premiestnenie tiel z pôvodných masových hrobov na nové miesta. Dodnes sa podarilo, najmä vďaka genetike, identifikovať vyše 6 000 obetí vraždenia. Na výročie masakru sa potom každoročne pri Srebrenici konajú nové pohreby, tento rok bolo pochovaných 175 obetí.
Udalosti zo Srebrenice, kam sa po vojne vrátila len časť moslimských obyvateľov, sú živé dodnes. Srbské vedenie však dlho odmietalo zodpovednosť za masaker. Vláda Republiky srbskej masaker prvýkrát priznala v júni 2004, kabinet vtedajšieho Srbska a Čiernej Hory podobný krok urobil až o rok neskôr. Na 15. výročie tragických udalostí do Srebrenice na znamenie zmierenia zavítal srbský prezident Boris Tadič. Za účasť na masakre už odsúdili súdy v Bosne, Srbsku i Haagu desiatky ľudí.