„Kým sa ministerstvo práce chystá reagovať, už štrajkujú baníci, oceliari, štátni zamestnanci. Väčšinou protesty organizujú sami robotníci, bez odborov a politických strán. Ide teda o divoké štrajky, prepukajúce v už bezvýchodiskovej situácii. K pracovným protestom sa neľútostne pridávajú sociálne, nespokojnosť rastie,“ napísal časopis.
Za čias, keď si Rusi užívali hospodársky rast, bývalo vraj slušné písať na túto tému len v predvečer 1. mája, ako hold baníckym štrajkom v 90. rokoch. Ale nikto neveril, že by sa história mohla zopakovať, a tak „sa realita posledných mesiacov javí veľmi bolestnou“.
Federálne televízie sa síce o štrajkoch nezmieňujú, z regionálnej tlače je ale jasné, čo krajinu reálne trápi po spomalení hospodárskeho rastu. Problémy s výplatami sa začali u baníkov na Kuzbasu a oceliarov v Irkutskej oblasti, štrajkujú aj komunálni pracovníci v Burjatsku, ktorí plat nedostávajú už od mája. Podľa údajov mimovládneho Centra pre sociálne a pracovné práva na každý pracovný deň v Rusku pripadá 1,1 protestu.
Podľa experta Pjotra Bizjukova protesty ešte vlani zapadali do dialógu s vedením firiem, aj keď „vedeným zvýšeným tónom“. V súčasnosti už ide ale o „návrat do minulosti“: zatiaľ čo vlani dve pätiny štrajkov vyvolával nesúhlas s politikou vedenia firmy, tento rok sa hlavnou príčinou stalo nevyplácanie miezd. Polovica protestov bola živelná, zatiaľ čo vlani to bola len tretina.
V reakcii na „skĺzavanie k priepasti sociálnej nespokojnosti“ pripravilo ministerstvo práce návrh zákona, ktorý zvýši pokuty za nevyplácanie miezd z 30-tisíc na 100-tisíc rubľov (z približne 600 eur na 2-tisíc eur). Nie je ale isté, či to zaberie. Na začiatku finančnej krízy musel výbuch nespokojnosti v mestečku Pikaljovo osobne riešiť prezident Vladimir Putin, chýba však nástroj umožňujúci spasiť pracujúcich v celoštátnom meradle. Možno len odhadovať, aký vážny otras hrozí.
Podľa ďalšej expertky Karin Klemanovej súvisí živelnosť protestov s tým, že nezávislé odbory v podnikoch sú prevažne zlikvidované. Navyše dnešní zamestnanci nie sú ochotní sa uskromniť a na mzdy trpezlivo čakať ako prv. Často majú totiž pôžičky.
Úradné štatistiky sú často nepresné
„V takejto situácii musia úrady na každý konflikt reagovať rýchlo, nedovoliť, aby prerástol do celoštátnej úrovne,“ upozornil Ogoňok s tým, že ide o úlohu gubernátorov jednotlivých oblastí. Federálne úrady dokonca zostavili rebríček regiónov podľa výšky dlhov na výplatách. Zle to vyzerá napríklad v Ingušsku, Prímorskom kraji, Adigejskej autonómnej republike a na Altaji. „Jednotkármi“ sú naopak Omská, Volgogradská a Leningradská oblasť. Moskva skončila na 72. z 82 miest.
Je to ale len úradná štatistika – a tá v Rusku spravidla neposkytuje pravdivý obraz o situácii. Mnohí zamestnávatelia dlhy taja, oficiálnemu číslu o súhrnnom dlhu vo výške 2,3 miliardy rubľov (asi 47 miliónov eur) sa podľa denníka nedá veriť. Skutočná suma bude mnohokrát vyššia. Do oficiálnych štatistík sa tiež dostanú len štrajky „podľa zákona“, akých býva len pár za rok.
Niet divu, že všetky veľké protesty sa v Rusku vždy prihodia „nečakane“, poznamenala autorka. Za príznačné pokladá, že štrajkov pribúda v doprave, častejšie sa do protestov zapájajú zamestnanci platení zo štátneho rozpočtu a vážne problémy majú najzraniteľnejší pracujúci v službách a obchode.
„(…) Aj poľská Solidarita vznikla z pracovného konfliktu a nové Rusko sa zrodilo z nespokojnosti baníkov, čiže neriešené ‚pracovné‘ problémy sa rýchlo stávajú politickou otázkou,“ varoval Ogoňok. Za súčasnej situácie vraj len zákazy a potláčanie občianskych aktivít nezaistí, že sa nezopakujú „robotnícke vzbury“ v štýle 90. rokov.
