Podobne ako on, stále viac mladých Rusov riskuje svoj vlastný život, keď behá po strechách prímestských vlakov bez ohľadu na nepriazeň počasia a rýchlosť. To všetko len pre trochu adrenalínu a radosti z toho, že se môžu vysmiať úradom.
„Nepočítam už kilometre, ktoré som na strechách vlakov nabehal. Keď som začal, surfoval som denne, celé noci, nechodil som ani do školy,“ spomína Saša. Sotva osemnásťročný mladík, ktorého tvár ešte nesie detské rysy, uisťuje, že sa nevystavuje žiadnemu nebezpečenstvu. Pokiaľ sa ale nenapije žiadneho alkoholu.
„Vracali sme sa s kamarátom z večierku, trochu sme popili. Spadol z vlaku a bol na mieste mŕtvy. Prestal som surfovať celý týždeň, potom som sa k tomu zase vrátil,“ cituje ho agentúra AFP. „Bežať po streche vlaku a dívať sa pritom na ubiehajúcu krajinu dáva taký pocit slobody, že nás nikto nezastaví,“ tvrdí štrnásťročný Vladimír, ktorý surfuje už rok.
K pocitu beztrestnosti prispieva nízka pokuta, ktorá surfistom hrozí, pokiaľ ich polícia zadrží: je to sotva 100 rubľov (asi dve eurá). Tá by sa ale čoskoro mala zvýšiť na 5000 rubľov (vyše 100 eur), ako to už roky žiada štátna železničná spoločnosť.
„Tým sa nič nezmení, skôr naopak: budeme sa sústreďovať na to, aby sme sa vyhli polícii, a budeme venovať menej pozornosti vlastnej bezpečnosti, a to nás možno bude stáť život,“ znepokojuje sa Saša. Šestnásťročný Miša pred dvoma týždňami cestoval na streche vlaku, ktorý práve zastavil na jednej stanici, keď ho začali naháňať moskovskí policajti. „Zoskočil som, ale spadol som hlavou na asfalt a celú tvár som mal od krvi,“ spomína. Keď sa vrátil domov, jeho rodičia mu iba odporučili, aby si nabudúce dával väčší pozor.
„Na prímestských vlakoch sa už nudím, je to príliš jednoduché, žiaden adrenalín. Možno sa pokúsim o Sapsan,“ hovorí Saša. Ide o vysokorýchlostný vlak, ktorý spája Moskvu s Petrohradom. Dosahuje rýchlosť až 250 kilometrov za hodinu.
Behanie po strechách, preskakovanie z vagónu na vagón, to nie je ani šport, ani spochybňovanie autorít, poznamenáva sociológ a riaditeľ výskumného strediska Fenix Alexander Tarasov, ktorý sa špecializuje na ruskú mládež. „Za sovietskych čias sa o mladých staral Komsomol, ktorý im ponúkal športové alebo umelecké aktivity. Dnes pre mladých nič nemáme,“ tvrdí sociológ.
Vzhľadom k neexistujúcej infraštruktúre pre mládež oznámil prezident Vladimír Putin, ktorý často prejavuje nostalgiu po ZSSR, že od septembra bude obnovený starý sovietsky športový program nazývaný „Pripravený pre prácu a obranu“ vlasti.
„To nič nevyrieši, nezabráni to mladým behať po strechách vlakov,“ predpovedá Tarasov. „Treba sa zamerať na ich sociálne prostredie. Tieto deti pochádzajú z chudobných rodín, kde rodičia, väčšinou alkoholici a narkomani, rovnako prežívali mladosť bez akýchkoľvek obmedzení v 90. rokoch, po rozpade ZSSR,“ dodáva.
Na maličkej stanici Čuchlinka na juhovýchode Moskvy prechádza iba niekoľko cestujúcich okolo pokladne. Väčšina – mládež i dospelí – radšej preskočia mriežku, aby si nemuseli kupovať lístok. „Nikdy neprestanem podvádzať a surfovať po vlakoch. Už nedokážem zaplatiť za to, aby som zostal zatvorený vo vagóne. Dnes navyše poznám celé okolie Moskvy naspamäť. Vlak sa stal mojím domovom,“ dopĺňa Saša.