Pred dvoma rokmi ste v rozhovore pre Pravdu povedali, že hranice nie sú sväté. V súvislosti so škótskym referendom, bez ohľadu na výsledok, a tiež s anexiou Krymu sa dá povedať, že ste mali skutočne pravdu. Prečo teda hranice štátov prestávajú byť nedotknuteľné?
Skutočne to vyzerá tak, že určenie hraníc vyzerá čoraz viac ako otázka na debatu. Celkový pohľad na to je však pomerne komplikovaný. Dianie na Kryme je do značnej miery dôkazom pretrvávajúcej sily princípu o nedotknuteľnosti hraníc. Rusko jednoznačne porušilo medzinárodné právo. Mnohé krajiny potom vyhlásili, že nebudú rešpektovať zmenu hraníc, ku ktorej došlo za takýchto okolností. Problém je v tom, že nikto v skutočnosti neurobil nič, aby situáciu zmenil. Nik by sa nepustil s Ruskom do vojny, ako to bolo v prípade Iraku, keď v roku 1990 obsadil Kuvajt. Je to nebezpečný signál pre ostatné krajiny. Predovšetkým pre tie mocné. Môžu sa teraz pokúsiť získať územie využitím sily. Je to jednoznačne mimoriadne nebezpečné.
A čo Škótsko?
Je to rozdiel oproti Krymu. Škótsko je príkladom toho, ako štáty čeliace separatizmu sú ochotné rozprávať sa s predstaviteľmi hnutia snažiaceho sa o odčlenenie. Británia a Škótsko, rovnako, ako to bolo aj s Kanadou a Quebecom, dokazujú, že existuje legitímny spôsob, ktorým sa môžu isté regióny snažiť o získanie nezávislosti. Škótsko a Krym sú dva úplne rozdielne príklady. Sú však dôkazom toho, že územná celistvosť krajín už naozaj nie je svätá.
Dá sa s tým niečo robiť, plynie z toho nejaké poučenie?
Ako som povedal, ide o dva rôzne procesy. Hlavné poučenie si môžeme zobrať zo situácie v Škótsku. Krajiny sa skutočne môžu pustiť do otvoreného, slobodného a demokratického dialógu o rozdelení sa a sebaurčení. Tento proces pritom nevyhnutne nemusí viesť k rozpadu štátov alebo k zmene hraníc. Ukazuje sa, že ak ľuďom umožníte vyjadriť sa k svojim krivdám, môžu sa rozhodnúť. Ako v prípade Škótska, či je lepšie zostať spolu, čo bol slogan, ktorý použili odporcovia nezávislosti v kampani.
Môže však dialóg so separatistami vždy fungovať?
V mnohých prípadoch sa dá dosť jasne určiť, prečo by sa niekto chcel odtrhnúť. A dá sa to vyriešiť aj bez zmeny hraníc. Problém je v tom, že veľmi málo štátov je ochotných povoliť otvorenú diskusiu o separatizme. Lenže presne to je voda na mlyn tým, ktorí sa snažia o odtrhnutie časti územia. Podporuje to separatistické nálady.
Ako to funguje?
Momentálna situácia v Katalánsku je do značnej miery spôsobená neústupčivosťou španielskej vlády dovoliť ľuďom, aby sa vyjadrili k nezávislosti. Ironickým príkladom je Rusko. Vyzerá to tak, že mu výrazne vyhovuje aktívna podpora po rusky hovoriacich separatistov v iných krajinách. Nekompromisne sa však stavia proti prípadným snahám o zmenu usporiadania v rámci vlastných hraníc.
Najmä v súvislosti so škótskym referendom sme počuli množstvo špekulácií, kto bude ďalší na rade. Existuje možnosť, že budeme pomerne výrazne prepisovať v nasledujúcich desaťročiach mapy?
Čo sa týka odtrhnutia sa časti území od krajín, tak si myslím, že teraz je táto šanca v skutočnosti nižšia. Škótsko bolo dôležitým testom. Mnohé separatistické hnutia sa na referendum pozerali so značným záujmom. Keby Škóti rozhodli v prospech nezávislosti, výrazne by to zvýšilo snahy iných prívržencov o odčlenenie svojich regiónov od rôznych štátov. Demokratické krajiny by tomu čelili len ťažko. Škóti sa však rozhodli zostať súčasťou Británie, čo znižuje možnosti, aby referendum využili iní stúpenci nezávislosti v rámci Európy.
Spomenuli ste však napríklad Katalánsko.
V Európe je viacero skupín, ktoré sa budú snažiť získať vlastný štát. Áno, najvýraznejším príkladom je teraz Katalánsko. Referendum sa tam môže uskutočniť 9. novembra. Je to však bez súhlasu španielskej vlády. Toto hlasovanie vzbudí veľký záujem. Celkovo sa však dá povedať, že v dvoch posledných desaťročiach sa proces vytvárania nových štátov výrazne spomalil. Po dekolonizácii v 50. a 60. rokoch minulého storočia a turbulenciách po skončení studenej vojny vzniklo od polovice 90. rokov len veľmi málo štátov. Isté zmeny sa však črtajú. Príkladom môže byť Kurdistan. Sledovať treba aj Somaliland, Bougainville (ostrov, ktorý je súčasťou Papuy-Novej Guiney, pozn. red.) a Grónsko. A je tu otázka zmeny hraníc, ku ktorej môže viesť vonkajší zásah. Pokúsi sa Rusko kopírovať svoj postup na Kryme aj inde? Využijú ho ďalšie štáty? To je oveľa nebezpečnejšia možnosť, ktorá sa dá len ťažko predvídať.
Môžu sa zmeniť hranice Slovenska?
Závisí to od viacerých faktorov. Aj Slovensko, ako aj mnohé ďalšie krajiny, sa môže vyrovnávať s istým vnútorným napätím. Ako však ukazuje príklad Škótska, neznamená to automaticky rozpad krajín. Dať viac právomocí regiónom a riešiť ich obavy nemusí znamenať ich nasmerovanie k nezávislosti. V skutočnosti to môže byť najlepšia poistka proti separatizmu.