Zvolili vás za šéfa Vojenského výboru NATO. Bolo to určite víťazstvo, predpokladám, že sa dostavilo aj trochu eufórie. Už je preč a skôr myslíte na to, čo vás vo funkcii čaká?
Eufórii z nejakého pomyselného víťazstva som príliš nepodliehal. Od začiatku som si bol vedomý, že s funkciou je predovšetkým spojená zodpovednosť a množstvo práce. Najprv v prípravnom období a potom najmä počas troch rokov na čele výboru. V čase, ktorý zostáva, kým funkciu preberiem, sa budem musieť ešte oboznámiť s viacerými vecami. Nie že by to pre mňa bolo úplne nové prostredie. Ale interné postupy, ešte dôkladnejšia znalosť hlavných dokumentov a množstvo procedúr, ktoré sa vo velení NATO bežne uplatňujú, nie je niečo, s čím sa človek stretáva každý deň.
Začali ste službu v armáde socialistického Československa, zúčastnili ste sa na misiách, pomáhali ste francúzskym vojakom v Bosne z obkľúčenia. Kedy sa objavili ambície byť na čele aliancie?
Asi to znie nepravdepodobne, ale nikdy som týmto smerom neuvažoval. Skôr som mal snahu robiť svoju prácu dobre. Pre vlastné uspokojenie. Kariérny rast bol vedľajším produktom tohto úsilia. Nikdy som si na začiatku služby nepredstavil ani len to, že budem generálom. Nieto, že by som bol náčelníkom generálneho štábu. Ani v najbujnejších snoch som nepremýšľal o tom, že by som raz mohol byť predsedom Vojenského výboru NATO.
Máte už isté predstavy o prioritách, ktoré by ste chceli tri roky na čele výboru napĺňať?
Bude to dané realitou, v ktorej žijeme. Bohužiaľ, vývoj je asi dynamickejší, ako by sme si želali. Sme v situácii, keď čelíme mnohovrstevným hrozbám. Ich riešenie je mimoriadne komplikované, pretože takmer každý štát ich vníma trocha inak. Netýka sa to len krajín v rámci Severoatlantickej aliancie, ale najmä našich partnerov. Pri riešení kríz s nimi musíme spolupracovať. Nájsť konsenzus bude kľúčový problém. Bude si to vyžadovať rokovania a trpezlivosť, aby sme sa krôčik po krôčiku k niečomu dopracovali.
Krízy sa však dejú v reálnom čase. Neobmedzuje ustavičné hľadanie kompromisov reakciu aliancie?
Samozrejme, že nutnosť nájsť konsenzus je určitou prekážkou z hľadiska rýchlosti reakcie. Na druhej strane je to jeden z najväčších výdobytkov NATO.
Prečo?
Všetky krajiny majú rovnaký hlas, možnosť sa vyjadriť. Názor každého musíme brať v aliancii do úvahy. Ak by niečo, čo by NATO chcelo urobiť, bolo v príkrom rozpore so záujmami niektorého štátu, tak si opäť musíme sadnúť k stolu a hľadať kompromis. To je veľmi pozitívne. NATO postupom času prijalo mnoho nových členov. Napriek tomu našlo cesty, ako dospieť ku kompromisu v kratšom čase. Rozhodne by nebolo dobré, aby sme len pod tlakom vývoja bezpečnostného prostredia menili tieto princípy.
Na septembrovom summite NATO som z úst viacerých diplomatov zo strednej a z východnej Európy počul slová, že stretnutie bolo prekvapujúco viac o Islamskom štáte, ako o rusko-ukrajinskej kríze. Čo je z vášho pohľadu väčšou výzvou pre alianciu?
Vidím hrozbu islamského extrémizmu, ktorá sa dnes najvýraznejšia prejavuje v Iraku a Sýrii, ako potenciálne závažnejšiu, ako súčasnú krízu medzi Ruskom a Ukrajinou. Najmä z toho dôvodu, že táto hrozba bude ovplyvňovať Rusko, krajiny NATO, EÚ, ale aj mnoho ďalších štátov. Nájsť spôsob, ako reagovať, si bude vyžadovať konštruktívny prístup k riešeniu problémov, ktoré momentálne máme v našich vzťahoch, a spoločne postupovať.
Rusko porušilo anexiou Krymu medzinárodné právo. Zmenilo silou hranice. Nie je toto väčšia hrozba?
V žiadnom prípade to nepodceňujem. Anexia Krymu bola porušením dohôd a pravidiel. Rusko sa v posledných mesiacoch a rokoch rozhodne nespráva v súlade s princípmi, ktoré by sme radi videli v medzinárodných vzťahoch. Jasne sme to povedali. Nie je možné spolupracovať s Ruskom na rovnakom základe, ako sme to robili, ak Moskva nebude rešpektovať spomenuté princípy. Pri hrozbe islamistov však hovorím skôr o dlhodobom horizonte. V rámci toho predpokladám, že by sme mali nájsť v našej časti sveta zhodu, že radikálny islamský extrémizmus je pre nás všetkých väčším problémom, ako naše nezhody. Dúfam, že sa cez ne vzhľadom na spoločný kultúrny a civilizačný základ dokážeme preniesť.
Možno sa to dá povedať aj tak, že je väčšia pravdepodobnosť, že NATO sa zapojí do boja s Islamským štátom, ako že by išlo do konfliktu s Ruskom.
Na takom konflikte nemá v žiadnom prípade záujem ani Moskva, ani aliancia. Skôr ide o to, aby sme jasne povedali a Rusko to rešpektovalo a Ruskom, že hranice aliancie sú nedotknuteľné. Ide o potvrdenie kolektívnej obrany a platnosti článku 5. Teda, že existujú hranice – geografické aj vo vzťahoch – medzi Ruskom a alianciou, ktoré by sa nemali prekročiť. Pokiaľ ide o prípadné angažovanie sa NATO v boji s islamským extrémizmom, tak si nie som úplne istý, či existuje zhoda, čo sa týka spoločného pôsobenia v rámci aliancie. Krajiny NATO reagujú zatiaľ skôr na bilaterálnej báze. Ide o materiálnu podporu Iraku, alebo o výcvik. Niektoré štáty siahli k leteckým úderom. Neočakávam však, že budeme mať v najbližšom čase zhodu na kolektívnom aliančnom postupe proti Islamskému štátu. Nie sme ani svedkami úvah o použití pozemných síl aliancie v tomto konflikte.
Keď hovoríme o nedotknuteľnosti hraníc NATO, je aliancia pripravená, aby čelila napríklad malým zeleným mužíkom v Pobaltí?
Túto vôľu sme vyjadrili viac ráz. V tomto smere považujeme hranice aliancie za nedotknuteľné. Aj keby išlo o najmenšie členské štáty, NATO je pripravené reagovať presne v súlade s princípmi kolektívnej obrany, to znamená uplatnením článku 5.
Rusko sa často sťažuje na rozširovanie NATO a odvoláva sa na sľuby, že vraj k tomu nedôjde. Bol tento proces správny?
Z pohľadu našich krajín bolo rozširovanie na východ správne. Alternatívou bolo zostať v bezpečnostnom vákuu a v dlhodobejšom horizonte hľadať silnejšieho spojenca. Primárne vidím postup NATO ako rozširovanie zóny spolupráce a stability. To, že Rusko to vníma inak, je bohužiaľ dedičstvom bipolárneho sveta. Pre Moskvu aliancia nikdy neprestala byť protivníkom či v horšom prípade nepriateľom. Bude otázkou času, aby sme tieto rozdiely a stereotypy postupne prekonávali a obavy Ruska z NATO zvrátili. V princípe a v dlhodobejšej perspektíve Moskvu ako zásadného protivníka pre NATO nevidím.
Vzťahy Západu s Ruskom sa netýkajú len NATO. Ako ich ovplyvňujú politické rozhodnutia, ako sankcie proti Moskve. Vnímate ich ako prínosné?
Netrúfam si hodnotiť účinnosť alebo neúčinnosť hospodárskych sankcií. Bolo by lepšie sa spýtať ekonómov. Proti akejkoľvek hrozbe však musíme využiť celé spektrum nástrojov, ktoré máme k dispozícii. NATO ich má len časť. Severoatlantická aliancia je v prvom rade politicko-vojenská organizácia. Je veľmi účinná pri využívaní vojenských nástrojov. V obmedzenej miere, čo sa týka vojensko-civilnej roviny. NATO však nemá žiadne nástroje, pokiaľ ide o ekonomický a sociálny rozvoj krajiny, budovanie inštitúcií štátov, ktoré zlyhali. V budúcich krízach by mali oveľa účinnejšie spolupracovať organizácie ako NATO, Európska únia, OSN, OBSE, Africká únia a ďalšie. Aby sme dosiahli maximálny efekt pri využití všetkých nástrojov, ktoré sú k dispozícii.
Je to aj poučenie z pôsobenia NATO v Afganistane.
Určite je to jeden zo záverov, ku ktorým sme dospeli. Samotná aliancia nedokáže zabezpečiť obnovu všetkých funkcií štátu, infraštruktúry, pracovných miest, aby sa naštartoval udržateľný rast, ktorý by potom generoval stabilitu v problémovom štáte.
Budete prvým šéfom vojenského výboru z krajín strednej a východnej Európy. Ako si aj v rámci Vyšehradskej štvorky predstavujete obrannú spoluprácu, o ktorej sa veľa hovorí, budete ju v rámci svojej funkcie podporovať?
So spoluprácou v rámci V4 mám aj osobnú skúsenosť. Na jednej strane má politický charakter, na druhej strane aj pragmatický, vojenský. Na úrovni náčelníkov generálnych štábov sme schopní diskutovať nielen o spoločných problémoch, ale aj o riešeniach. A tiež navrhovať a realizovať nové formy spolupráce. Je však jednoduchšie niečo politicky deklarovať, ako to reálne naplniť. Dosiahli sme výrazné zlepšenie, ale situácia stále nie je taká, aká by mohla byť. Dané je to predovšetkým tým, že máme stále národné záujmy. Taktiež naše obranné priemysly majú svoje záujmy. Rovnako máme aj iné väzby z hľadiska techniky, ktorou disponujeme. Tá má rôzne cykly obmeny. Aj to má dosah na to, do akej miery sme schopní spolupracovať.
Na Slovensku sa teraz debatuje o možnostiach obmeny stíhacieho letectva. Bolo by výhodou mať rovnaké stíhačky, ako majú Česko a Maďarsko?
Spoločná platforma, rovnaká technika je určite výhodou. Zjednodušuje nielen systém spolupráce v oblasti výcviku, nákupu náhradných dielcov a služieb. Ale je výhodná aj pre cezhraničnú spoluprácu. Až do takej miery, že by sme časom mohli hovoriť o spoločnej ochrane vzdušného priestoru. V rámci NATO je táto oblasť jednou z najviac integrovaných.
Na nedávnom summite NATO sa viaceré krajiny, vrátane Česka a Slovenska, zaviazali k tomu, že budú dávať na ozbrojené sily viac peňazí. Bude aliancia, a teda aj vy, kontrolovať tieto sľuby?
Správne hovoríte o sľuboch. Súčasťou deklarácie na summite NATO bola vôľa všetkých členských štátov priblížiť sa v horizonte desiatich rokov k hranici dvoch percent HDP. Nehovoríme o tom, že to budú dve percentá. Deklarácia nemá ani charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá by bola pre štáty záväzná. Určite bude záležať na tom, ako sa bude vyvíjať bezpečnostná situácia. Ale samozrejme aj na tom, aká bude ekonomická a sociálna situácia v jednotlivých členských krajinách. Skutočne si nerobím ilúzie, že by sme sa za desať rokov dostali na dve percentá. Je však dôležité, aby všetky štáty napĺňali všetky záväzky pre kolektívnu obranu. Azda je to pre NATO kľúčovejšie, ako dosiahnutie psychologickej hranice dvoch percent.
Azda teda toto budete kontrolovať? Či krajiny napĺňajú spomenuté nevyhnutné minimum.
Presne tak. V rámci procesu obranného plánovania NATO máme dostatok nástrojov, aby sme boli schopní posúdiť, či si štáty svoje záväzky plnia, alebo nie. Počítame tiež s oveľa širším spektrom cvičení, pri ktorých sa najlepšie ukáže, či sú naše ozbrojené sily skutočne dobre pripravené a včas použiteľné. Budeme schopní identifikovať konkrétne nedostatky v operačných schopnostiach. Citlivo a s taktom budeme potom pracovať s jednotlivými štátmi na odstránení nedostatkov. Ako je to v aliancii bežné.