Vo väzení nehovoril. Rozprával sa s papierom

"Som už večný kandidát na Nobelovu cenu za mier," povedal so smiechom pre Pravdu bieloruský disident Ales Bjaljacki. V roku 2011 ho zatkli, pustili ho pred niekoľkými mesiacmi. To, že sa dostal na slobodu, pripisuje aj dianiu na Ukrajine.

14.10.2014 13:00
Bielorusko, disident, Ales Bjaljacki Foto: ,
Ales Bjaljacki na snímke z júna tohto roku, keď ho manželka Natalia Pinčuková privítala po prepustení z väzenia. Známy disident zápasí o slobodu v Bielorusku, ale ako prezidentský kandidát sa v budúcoročných voľbách neobjaví. "Nenarodil som sa v Bielorusku. Je to podmienka. A okrem toho ja sám seba nevnímam ako politika," povedal Bjaljacki (pochádza z ruskej obce Vjarcilja).
debata (7)

„Vystrašilo to prezidenta Alexandra Lukašenka. Stará sa o to, aby vedel lepšie manévrovať medzi Západom a Ruskom. Lenže Lukašenko nikdy nepôjde proti Moskve,“ tvrdí 52-ročný Bjaljacki, zakladateľ Centra pre ľudské práva Vjasna. Rozhovor s ním vznikol na konferencii Forum 2000: Nespokojná demokracia.

Keď vás pustili v júni z väzenia, spomínali ste, že ste dva roky nemohli rozprávať. Už ste sa opäť naučili hovoriť?
Už pomaly áno. Ale nie je to ľahké. Zvykám si.

Aké to však je, tak dlho nehovoriť?
Niekedy som mohol rýchlo a potichu prehodiť niekoľko slov. Potom sme sa však rozišli. Čo najrýchlejšie, aby si nikto nič nevšimol. Ak nás ľudia z väznice videli, že sme sa s niekým rozprávali, obrátili sa na KGB. Potom nasledovali otázky, prečo ste sa rozprávali, o čom, čo kto komu povedal. A ľudí prezradili. Snažil som sa nikomu príliš neprihovárať. Vedel som, že im môžem poškodiť.

Je vo väzení nejaký rozdiel, hierarchia medzi bežnými a politickými väzňami?
Nie je. Vo väzení máte takpovediac sklenené steny. Všetci rýchlo o sebe všetko vedia. Väzni zistili, kto som. Mali predstavu, čo som robil. Niektorí spolupracovali s vedením väznice. Od nich sa dali očakávať aj provokácie.

Mali ste vo väzení niekoho blízkeho?
Nedalo sa to. Ako som vravel, nechcel som dostať ľudí do problémov. Mohol som však písať listy aj ich dostávať. Mal som prístup k novinám. Písal som eseje. Aj o bieloruskej literatúre. Lebo tým som sa zaoberal v minulosti. Študoval som bieloruskú literatúru. Keď som sa dostal do väzenia, pripomenul som sám sebe, že som literárny vedec. A tak som písal, boli z toho dve knihy. Dá sa povedať, že som sa rozprával s papierom.

Boli chvíle za mrežami, keď ste si vraveli, načo to všetko, načo bojovať s Lukašenkovým režimom?
Ťažko povedať. Tým, že som niečo robil, vysielal som i signál ľuďom vonku. Že hoci som za mrežami, snažím sa niečo robiť. Aj oni si potom mohli povedať, že nemôžu len tak depresívne sedieť, keď ten človek za mrežami aspoň píše. Mohli si eseje prečítať v Literárnom magazíne, čo je nezávislé médium, alebo na internete. Vo väzení musíte niečo robiť. Možno som len mohol čítať knihy alebo sa učiť angličtinu. Snažil som sa však, aby na mňa surová atmosféra väzenia príliš nevplývala, aby som sa veľmi nezmenil. Volil som formu písania, ale aj som čítal, aby som sa cez to, kde som, nejako preniesol.

Zavreli vás údajne pre daňové úniky. Prečo režim využil takúto zámienku? Nemohli vás dať za mreže takpovediac jednoducho preto, že ste disident?
V Bielorusku taký paragraf v podstate neexistuje. V mojej krajine z pohľadu režimu nie sú politickí väzni. Môžem byť ešte rád, že ma neposadili do väzenia za predaj drog alebo držanie zbraní. To by som bol za mrežami ešte dlhšie (smiech). Na politických aktivistov a disidentov sa stále používajú nejaké zámienky. Mnoho ľudí sa dostane nakrátko za mreže za rôzne administratívne prečiny. Napríklad, že nepočúvajú pokyny policajtov alebo pili alkohol. Počas majstrovstiev sveta v hokeji tento rok zatkli úrady najmenej sto ľudí. Len tak preventívne.

Prečo si myslíte, že vás prepustili skôr?
Bolo tam viac dôvodov. Najdôležitejší bol tlak Európskej únie a USA na Lukašenka, aby prepustil politických väzňov. Bielorusko potrebuje peniaze, investície, technológie. Dianie na Ukrajine Lukašenka vystrašilo. Stará sa o to, aby vedel lepšie manévrovať medzi Západom a Ruskom. Aby sa nepozeral úplne na jednu stranu. Preto robí niektoré ústupky. Okrem toho sú na budúci rok v Bielorusku prezidentské voľby. Už v minulosti sme videli, že pred hlasovaním Lukašenko trocha zmierňuje kontrolu. Skúša, čím sa môže ľuďom zavďačiť. Pomohla mi aj podpora organizácií z Bieloruska a zo zahraničia. Lukašenko dostal petíciu s vyše 100-tisíc podpismi, ktorá žiadala moje oslobodenie.

Vaše meno sa už niekoľko rokov spomína v súvislosti s Nobelovou cenou za mier. Nie je vám ľúto, že ste ju nezískali?
Som už večný kandidát. Trvá to päť rokov (smiech). Nobelov výbor neoceňuje len ľudí, ale cenou chce upútať pozornosť. Na nejaký problém. Malala Júsufzaiová a Kailáš Satjárthí ju teraz dostali preto, lebo sa snažia pomôcť deťom zlepšiť ich život a vzdelanie. V Bielorusku je to tiež problém. Mládež má obmedzené možnosti prístupu k informáciám, nemôže sa organizovať. Samozrejme, že to nie je ako problém detskej práce v Indii, ale je to niečo, čomu by sme mali venovať pozornosť. A čo sa týka mňa a Nobelovej ceny za mier, tak ja som spokojný.

Spomenuli ste, že Lukašenko sa viac snaží manévrovať medzi Ruskom a EÚ? Ako to funguje?
V skutočnosti má malý priestor. Posledné udalosti ukazujú, že sa snaží o akúsi úlohu mierotvorcu, rieši veci. Lenže podľa mňa nekoná samostatne. Všetko robí so súhlasom Moskvy. Dvadsať rokov spolupracoval s Ruskom. Je veľmi ťažké teraz od tohto modelu odstúpiť. V Bielorusku máme ruské vojenské základne, s vojskom a lietadlami. Systém protivzdušnej obrany máme v spolupráci s Moskvou. Sú to veľmi dôležité zväzky, ktoré v jednom momente môžu ohroziť nezávislosť Bieloruska. Lukašenko nepôjde proti Rusku.

Budete na budúci rok kandidovať za prezidenta?
Nemôžem. Nenarodil som sa v Bielorusku. Je to podmienka. A okrem toho ja sám seba nevnímam ako politika.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #bielorusko #disident #Alexandr Lukašenko