Keď sa v roku 1985 Michail Gorbačov dostal k moci, mnohí verili, že nastane zmena. Verili ste, že dejiny sa mohli prepisovať?
Spomínam si na to obdobie veľmi dobre. Ako mladý diplomat som pôsobil v Bukurešti. Často sa rozprávalo o Gorbačovovi a o jeho nových myšlienkach. Priniesol glasnosť a perestrojku, čím chcel dosiahnuť reformy v Sovietskom zväze. Dúfali sme, že tento posun by mohol viesť aj k zmenám vo východnej Európe.
O dva roky neskôr prezident USA Ronald Reagan pri Brandenburskej bráne vyzval Gorbačova, aby zbúral Berlínsky múr. Ako západní Nemci vnímali toto posolstvo? Ako nádej alebo len ako zbožné želanie?
Reaganov prejav by mal byť vnímaný ako dôkaz silného odhodlania USA dosiahnuť mierové zmeny v Európe. Američania dlhodobo podporovali slobodu a demokraciu, zvlášť vo východnej Európe. Boli to však ešte časy napätia medzi Východom a Západom, veľa sa hovorilo o zbrojení aj odzbrojovaní. Reaganove slová o múre nemali výrazný ohlas v nemeckých médiách. Keď sa však pozrieme na jeho prejav zo súčasného pohľadu, bol to jeden z ďalších základných kameňov, ktoré viedli k neskorším udalostiam.
Umelci dokážu burcovať k zmenám. Vo východnom Berlíne to bol prípad amerického speváka Brucea Springsteena v roku 1988. Komunistický režim bol zaskočený z jeho slov, že verí, že jedného dňa padnú všetky bariéry.
Springsteen dostal povolenie koncertovať vo východnom Nemecku. Priniesol so sebou nielen spev. Nečakane z jeho úst zaznela výzva k slobode. Samozrejme, že ľudí posmelil. Nebol jediný. Uviesť sa dá napríklad známy nemecký rockový spevák Udo Lindenberg, ktorý tiež vystúpil vo východnom Nemecku.
K pádu Berlínskeho múru nakoniec došlo rýchlo. Bolo to prekvapenie?
Áno. Nikto nepredpokladal, že bariéra medzi rozdeleným Berlínom spadne tak rýchlo. Existovali náznaky nádeje – v Moskve bol Gorbačov, zmeny sa diali v Poľsku, ale Západ neočakával taký rýchly vývoj vo viacerých východoeurópskych štátoch. Príjemným prekvapením bol vznik silného hnutia v týchto krajinách – ľudia, ktorí začali vychádzať do ulíc, a tak sa zaslúžili o odstránenie neslobody.
Berlínsky múr sa pokúsilo zdolať zhruba 5-tisíc východných Nemcov. Koľko z nich zahynulo? Odhady sa totiž rôznia.
Bádanie historikov ešte nie je úplne ukončené. Zbierajú detaily, ale možno sa nikdy nedopracujú ku kompletnému zoznamu. V Berlíne bol celkovo počet zabitých 100 až 150 osôb. Presný číselný údaj nemôžeme vedieť, lebo komunistický režim neviedol záznamy o tom, koľko ľudí zahynulo pri pokuse preniknúť za Berlínsky múr. Nemal o to záujem. Pokiaľ ide o celú niekdajšiu Nemeckú demokratickú republiku, počas jej existencie sa snažilo dostať za železnú oponu na Západ približne 100-tisíc obyvateľov, pričom zhruba 600 prišlo o život.
Podarilo sa Nemecku vyrovnať so zločinmi komunizmu?
Nemecko sa postavilo k minulosti zodpovedne. Samozrejmé je, že každý prípad treba posudzovať individuálne a v súlade so zákonmi. Bolo viacero obžalovaných a nakoniec aj odsúdených, ale niekedy bolo zložité dokázať vinu. Tresty dostali nielen tí, čo strieľali, ale tiež čelní predstavitelia komunistického režimu. Dlhoročný líder Erich Honecker išiel do väzenia, následne ho z vážnych zdravotných dôvodov prepustili a zakrátko zomrel v Chile. Jeho nástupca Egon Krenz bol odsúdený na 6,5 roka. Za mreže išiel aj Erich Mielke, ktorý pôsobil ako šéf tajnej služby Stasi.
Keď sa vrátime do nedávnych dejín, čo bolo ťažšie dosiahnuť – pád Berlínskeho múru alebo znovuzjednotenie Nemecka?
Obe udalosti úzko súviseli, ale je zložité povedať, čo bolo ťažšie. Boli to totiž dve odlišné veci. Pád Berlínskeho múru bol výsledkom ľudového hnutia. Znovuzjednotenie Nemecka bolo výsledkom politickej vôle.
Ak hovoríme o páde bariér, Európska únia priniesla voľný pohyb osôb. Dá sa povedať, že je to najvýznamnejšia výhoda veľkej európskej rodiny?
Má obrovský význam. Nezabúdal by som však ani na ďalšie slobody. Vnímam to tak, že balík slobôd musíme mať naplnený. Za rovnako dôležité napríklad považujem slobodu prejavu alebo slobodu tlače.