Rumunka Elisabeta Danoová so synom Florinom podľa európskeho súdu neprišla do Nemecka hľadať si prácu a počas pobytu sa naďalej neusilovala zamestnať sa. Napriek tomu žiadala úrad v Lipsku o poskytnutie dávky základného zabezpečenia pre uchádzačov o zamestnanie. Danoová pritom nikdy nerobila ani v Rumunsku. Od novembra 2010 býva v Nemecku u svojej sestry. (Na syna poberá mesačne prídavky na dieťa 184 eur a zálohu na výživné 133 eur; tieto peniaze sa nestali predmetom sporu.)
Nemecký úrad práce odmietol Rumunke priznať dávky pre uchádzačov o prácu a súd v Lipsku, ktorý rieši tento prípad, sa obrátil so žiadosťou o výklad európskych pravidiel na Súdny dvor EÚ v Luxemburgu. Tento orgán v rozsudku pripomenul, že podľa smernice o právach občanov únie hostiteľský štát nie je povinný počas prvých troch mesiacov pobytu priznávať sociálnu pomoc ľuďom z iných krajín EÚ.
Pri pobyte medzi troma mesiacmi a piatimi rokmi smernica podmieňuje právo pobytu okrem iného tým, že hospodársky nečinné osoby musia mať dostatočné vlastné prostriedky, upozornil súd so sídlom v Luxemburgu. Cieľom smernice je podľa tejto inštancie snaha zabrániť neaktívnym ľuďom využívať systém sociálnej ochrany hostiteľského štátu na financovanie života.
„Členská krajina EÚ teda musí mať možnosť odoprieť priznanie sociálnych dávok ekonomicky nečinným osobám, a preto sa pobytu v Nemecku na základe smernice o právach občanov únie dožadovať nemôžu,“ vysvetlil Súdny dvor EÚ.
Nariadenie únie o koordinácii systému sociálneho zabezpečenia neupravuje podmienky pre poskytovanie zvláštnych peňažných dávok, dodal súd. Podľa neho to môžu robiť zákonodarcovia v každej krajine vrátane rozsahu rizík, ktoré dávky pokrývajú.