Foto: MGREENFIELD.COM
Ďalšie fotky dokazujú jeho úspešnú kariéru. Spoločná s niekdajším americkým prezidentom Billom Clintonom či portrétová Paula Newmana s podpisom slávneho herca. Viacerých svetoznámych ľudí spája s Greenfieldom jedna vec. Obleky, ktoré im ušil tento prisťahovalec z povojnového Československa. Medzi jeho klientov patrí aj súčasný šéf Bieleho domu Barack Obama.
Rodisko Pavlovo
Greenfield sa narodil v roku 1928 v židovskej rodine, ktorá žila v malej dedine Pavlovo (v roku 1956 bola zlúčená s obcou Svätá Mária). Príjemné detstvo naštrbil príchod vojny a neskôr prišla tragédia. Na jar 1944 deportovali celú rodinu do nacistického koncentráku v Osvienčime. Najbližší rýchlo zahynuli v plynových komorách. „Pri takzvanej selekcii si ma nacistický pohlavár Josef Mengele vybral medzi tých, čo budú žiť ako otroci,“ objasnil Greenfield pre Pravdu, ako mu svitla nádej na prežitie v pekle, ktorým bol Osvienčim.
V tom čase 15-ročného zdatného chlapca poslali do práčovne. Každodenne v nej drel viac ako polovicu dňa. Pralo sa iba v rukách. Esesákovi raz omylom natrhol golier na košeli. „Najprv má zbil obuškom do krvi a potom ju hodil na mňa,“ napísal Greenfield na svojej webovej stránke. Košeľu si nechal, začal ju nosiť. „V Osvienčime som sa naučil, aký vplyv môže mať oblečenie na človeka,“ zdôraznil. V tejto košeli totiž pôsobil inakšie medzi ostatnými väzňami.
Natrhnutý golier si zašil. Bol to jeho prvý dôležitý dotyk s ihlou a niťou v živote. „Košeľu som si obliekol pod pásikavú väzenskú uniformu. Všimol som si, že dokonca dozorcovia ma považujú takpovediac za niekoho,“ poznamenal pre noviny Washington Post.
Mal šťastie, že esesácki „bachari“ nezisťovali, prečo takú košeľu má na sebe. Zrejme si teda mysleli, že je „niekto“ medzi väzňami, ktorí pre nich znamenali bezcenné bytosti s vytetovaným číslom na zápästí. „V košeli sa mi podarilo dostať sa do barakov a nemocničných chodieb a ukradnúť jedlo nielen pre seba, ale aj pre vyhladovaných väzňov,“ povedal pre denník. „Som presvedčený, že košeľa mi pomohla prežiť,“ zdôraznil na svojej webovej stránke.
Pochod smrti
V januári 1945 nacisti začali evakuovať koncentrák, lebo sa blížila Červená armáda. Greenfield sa ocitol medzi tisíckami väzňov, ktorí sa vydali v mrazivom počasí na pochod smrti (toto označenie sa používa preto, že mnohí vyhladovaní, zoslabnutí a chorí neprežili presun). Mal šťastie, lebo pred odchodom ukradol salámu a chlieb, pričom sa podelil so spoluväzňami, a dobre sa obliekol. V práčovni na seba navliekol tri esesácke košele.
Nakoniec sa dostal do koncentráku v Buchenwalde. Nacisti ho zaradili do fabriky na muníciu. Jedného dňa ho však vybrali do skupiny dvanástich väzňov, ktorým rozkázali vykonať opravy po bombardovaní v neďalekom Weimare. Po niekoľkých kilometroch chôdze ich dozorcovia doviedli k poškodenému honosnému domu. Väzni mali odpratať trosky a začať s obnovou vily.
Greenfield išiel robiť k zadnej časti domu. Všimol si dvere od pivnice. Opatrne ich otvoril a zbadal dva králiky v klietke. „Vytiahol som z nej kúsok mrkvy a hlávkový šalát, ktorý som zhltol ako hladný vlk. Keď som sa zahryzol do mrkvy, aby som ju rozdelil na polovice, moja radosť trvalo krátko,“ napísal v knihe spomienok, ktorá vyšla minulý mesiac v USA. Okríkol ho ženský hlas.
Bola to manželka starostu Weimaru. Vila patrila im. „Prečo kradneš mojim králikom jedlo?“ zúrila a povedala, že to okamžite nahlási. Esesák prikázal Greenfieldovi ľahnúť si na zem a potrestal ho obuškom. „Čo si mohla jedna matka s dieťaťom na rukách myslieť o bitke chodiacej kostry, čo si išla odhryznúť z hnijúcej potravy pre zvieratá?“ poznamenal v knihe, ako cestou späť čoraz viac rozmýšľal o tomto ponížení a utrpení.
Pomsta príde…
V Greenfieldovi sa nahromadila zlosť. Za všetko kruté, čo ho stretlo od Osvienčimu. Mal jasno v hlave – ak sa dožije oslobodenia, vyberie sa do Weimaru, aby zabil starostovu manželku. Spojenci vstúpili do Buchenwaldu 11. apríla 1945. Greenfield sa ocitol na slobode a dvoch židovských chlapcov rýchlo nahovoril na svoj plán. Vzali si zbrane, čo patrili esesákom. Okamih pomsty nastal.
Pôvabná blondína bola vo vile. Greenfield jej priložil hlaveň guľometu na hruď. Na rukách držala bábätko a prosíkala, aby nestrieľal. Srdce mu bilo ako zvon. Kamaráti ho vyzývali, aby neotáľal. On však zamrzol. „Nedokázal som stlačiť spúšť. Bola to chvíľa, keď som sa znovu stal človekom. Nahrnuli sa do mňa všetky staré učenia – bol som vychovávaný tak, že život je najcennejší dar od Boha,“ objasnil v knihe, prečo nakoniec nevraždil.
Dráma sa vzápätí zmenila na úsmevné chvíle. Žene ukradli nablýskaný čierny mercedes, v ktorom sa vrátili do Buchenwaldu. Cestou si vychutnávali nechápavé pohľady Nemcov na troch židovských mladíkov vo väzenských uniformách, ako sa vezú v krásnom kabriolete.
Odkazy Eisenhowerovi
Keďže po skončení vojny Greenfield nikoho z príbuzných nenašiel nažive, nemalo ho čo držať v Československu. Nový život videl za Atlantikom. Loďou odcestoval do USA.
V krajčírstve v Brooklyne začínal ako pomocník. Nosil látky, prenášal medzi krajčírmi nedošité obleky. Časom ho púšťali priamo k remeslu. Bol mimoriadne šikovný a tak sa celkom rýchlo dostal medzi špičku. Šil šaty Dwightovi Eisenhowerovi, keď kandidoval za prezidenta USA a aj keď sa stal šéfom Bieleho domu. Podal si s ním ruku, keď ako generál vstúpil do oslobodeného Buchenwaldu. Bol mu nesmierne vďačný a chcel mu pomôcť. Do odevov mu vkladal lístočky s radami o zahraničnej politike.
S písomnými odkazmi Eisenhowerovi skončil, keď sa šéf krajčírstva vrátil z Bieleho domu, kde mu prezident povedal, že odporúčanie dokonca našiel v ručne šitých trenírkach. Eisenhower to bral s humorom – o historku sa podelil s novinármi.
Greenfield v roku 1977 kúpil krajčírstvo, v ktorom začínal a celý čas v ňom pracoval. Firma Martin Greenfield Clothiers má už dlhšiu dobu povesť najlepšej firmy, ktorá šije obleky na zákazku. Medzi jej klientov sa zaradil aj Bill Clinton ako prezident. „Povedal mi, že mu nemusím dávať odkazy do obleku. Dal mi číslo faxu do Bieleho domu,“ citoval portál ABC News Greenfielda s tým, že to aj využil, aby mu poslal svoj politický názor.
O veľkom odevnom majstrovi sa hovorí ako o poslednom veľkom krajčírovi v USA. Prezývku mu prisúdili tamojšie médiá a kolegovia sa pred jeho prácou skláňajú rovnako. „Prvú krajčírsku lekciu som získal v nacistickom koncentráku. Je to veľmi zvláštne, že natrhnutá košeľa esesáka pomohla Židovi vybudovať najslávnejšiu americkú firmu s oblekmi na zákazku. Boh má úžasný zmysel pre humor,“ napísal Greenfield v svojej knihe.
Greenfield: Nezabil som ženu s bábätkom, nechcel som byť ako Mengele
Nacisti nám ukradli životy, ale nemohli nám vziať našu ľudskosť, spomína si Martin Greenfield na chvíľu, keď zložil zbraň napriek tomu, že prišiel odhodlaný pomstiť sa manželke hitlerovského pohlavára. „V tej chvíli som zvíťazil nad diablom. Dobro vyhralo nad zlom,“ zdôraznil v rozhovore pre Pravdu o tom, ako si uvedomil, že sa nesmie stať vrahom, ale musí zostať človekom.
Foto: MGREENFIELD.COM
Ako si spomínate na život v predvojnovom Československu?
Pred holokaustom som mal idylické detstvo a v pamäti mi utkvela nádherná príroda. Žili sme v stmelenej dedinke, kde si ľudia vzájomne pomáhali a vymieňali medzi sebou plody úrody. Záhrady boli plné chutného ovocia a zeleniny. Otecko pracoval s koňmi. Všetko vyzeralo krásne pred príchodom vojny.
Po vyhlásení slovenského štátu sa Židia stali terčom rozširujúcich sa antisemitských opatrení. Ako ste znášali život v ťažkých podmienkach?
Otec bol nútený odísť načas do pracovného tábora. Keď sa šírili správy, že začali zatýkať aj židovských chlapcov a posielať ich do týchto táborov, uvažoval, že ma skryje v lese. Ako som spomenul, žili sme v malej obci, a tak sa úrady zrejme nezamerali na ňu na rozdiel od miest s početnými židovskými rodinami.
Prvé deportácie do koncentrákov sa začali na jar 1942. Ako sa vašej rodine podarilo vyhnúť zavlečeniu do táborov smrti?
Môžem len doplniť časť predchádzajúcej odpovede. Žili sme v odľahlej dedinke, ktorá mala dokopy približne iba 50 rodín, takže sme sa nestali terčom ako Židia v husto obývaných oblastiach.
Nakoniec ste sa ocitli aj vy medzi obeťami holokaustu. Do Osvienčimu vás s rodinou deportovali v apríli 1944. Napriek tomu, že sú to bolestivé spomienky, povedzte, čo sa dialo.
Mal som vtedy iba 15 rokov, a preto ako chlapec som dobre nechápal, čo sa deje. Nikto nerozprával o krematóriách a mŕtvolách, určite nie my ako deti. Nevedel som si vôbec predstaviť, že po takzvanej selekcii v Osvienčime, ktorú robil Josef Mengele, už nikdy neuvidím matku, sestry, brata a starých rodičov. Prvú noc v koncentráku si ku mne prisadol otec a povedal mi dôležité slová.
Aké?
Tie vety si presne pamätám dodnes: „Si mladý a silný. Ja viem, že prežiješ. Ak z nás prežiješ sám, musíš si nás uctiť tak, že budeš žiť bez toho, aby ťa trápilo, že si z rodiny zostal jediný. To je to, čo musíš urobiť.“
Ako vnímate otcove slová?
Som mu za ne vďačný. Verte, že je to krutá vec cítiť vinu za prežitie – že som naozaj jediný nažive. Lenže otec vo mne zmazal budúci pocit viny a nahradil ho zmyslom života. Bol to od neho dar, ktorý mi mohla poskytnúť jedine jeho múdrosť.
Kam sa uberala myseľ chlapca v chápadlách koncentráku?
Prišiel som do styku s krutou realitou, keď som si uvedomoval, že neovládam svoj osud. Jediné, čo som mohol spraviť, bolo modliť sa k Bohu, aby ma ušetril zabíjania. Musel som ťažko pracovať. A pri každom pohybe som sa túžobne pozeral, či zahliadnem niekoho z rodiny. Všetci zahynuli, zostal som jediný nažive.
V Osvienčime nad vami visel prízrak smrti. Po skončení vojny ste sa ocitli na opačnej strane. O živote a smrti ste rozhodovali vy. Prišli ste sa pomstiť manželke nacistického pohlavára, ktorá vám ublížila, keď Nemci hnali na pochode väzňov pred príchodom oslobodzovacej Červenej armády. Ženu ste chceli zastreliť. Držala v náruči dieťatko. Nezabili ste ju. Keby ho nemala pri sebe, skoncovali by ste s ňou?
Veľmi dobrá otázka a určite si nemyslite, že som sa nahneval, že ste ju položili. Je to otázka zvlášť dôležitá. Odpoveď znie, že by som ju asi nezabil, ale nemôžem to povedať so stopercentnou istotou. Je nepochybné, že pohľad na plačúce bábätko ma pichol do srdca, zasiahol do svedomia. Tá chvíľa vo mne oživila moju matku, ako mala na rukách môjho bračeka. To rozhodujúce, čo som si v tom momente uvedomil, bolo, že ak zabijem ženu s dieťatkom, stanem sa rovnaký ako Mengele. Rovnaký ako nacisti a to som nikdy nechcel. Nacisti nám ukradli životy, ale nemohli nám vziať našu dôstojnosť, našu ľudskosť. V tej chvíli som zvíťazil nad diablom. Dobro vyhralo nad zlom.
Po skončení vojny ste odišli do USA. Bolo mimoriadne ťažké pre prisťahovalca bez peňazí začať nový život?
Áno aj nie. Áno preto, že bolo zložité štartovať od nuly v zmysle, že som nikoho nepoznal, neovládal som hneď angličtinu a musel som si zvyknúť na novú kultúru a obyčaje. Lenže Amerika mi poskytla príležitosti, ktoré by sa mi nikde inde neobjavili. Nemal som problém tvrdo pracovať. V koncentráku som robieval až 13 hodín denne a bol som vystavený bitkám. Na dlhú drinu som bol zvyknutý, ale až v Amerike som namiesto otročenia konečne dostával mzdu za náročnú prácu. Bol som odhodlaný stať sa najlepším krajčírom.
Čo znamená pre vás toto remeslo? Celoživotnú vášeň? Veď ešte stále pracujete.
Splnil sa mi sen. Sníval som, že budem robiť ručne šité obleky na najlepšej svetovej úrovni pre filmové hviezdy a amerických prezidentov. Vidíte, podarilo sa mi to docieliť. Móda je úžasná. Umožňuje človeku byť tvorivý, vlastne robiť umenie, ktoré ľudia nosia na sebe. Mojou vášňou bolo stať sa najlepším krajčírom v USA. S pokorou a cťou môžem povedať, že som dosiahol tento titul. Naozaj je poctou obliekať slávnych športovcov, hercov, podnikateľov či politikov. Je to dôvod, pre ktorý pracujem šesť dní týždenne napriek tomu, že už mám 86 rokov. Nedokážem sa vzdať tejto radosti zo života.