Ako výzva nezabudnúť na hrôzy Osvienčimu a nepripustiť ich opakovanie vyznela slávnosť v bývalom nacistickom vyhladzovacom tábore pri príležitosti 70. výročia jeho oslobodenia sovietskou armádou.
Na ceremoniále namiesto politikov rečnili najmä bývalí väzni, ktorých do Osvienčimu prišli už len asi tri stovky, napospol deväťdesiatnici.
„Mlčanie sveta vedie do Osvienčimu. Musíme sa tomu postaviť, kým môžeme,“ vyhlásil predseda Svetového židovského kongresu Ronald Lauder k množiacim sa antisemitským útokom v Európe a vo svete aj hrozbám proti Izraelu. Na mieste zaznela aj spoločná modlitba Židov a kresťanov.
„Z miesta, kde sa zrútila civilizácia a kde sa ľudské bytosti zredukovali na vytetované čísla, (…) odsudzujeme všetky prejavy nenávisti, antisemitizmu a xenofóbie,“ vyhlásil hostiteľ, poľský prezident Bronislaw Komorowski. „Nikdy sa jeden národ nesmie rozvíjať na účet iného (…) Pamätajme, k čomu vedie porušovaniu práv národov na sebaurčenie, zásady nenarušiteľnosti hraníc, pohŕdanie ľudským život a tiež pasivita voči zlu,“ zdôraznil.
Hlavné slovo mali bývalí väzni, politici išli do úzadia
„Preto, že som Žid, ma (nacisti) poslali najprv do geta v Lodži a potom do Osvienčimu. Prežil som to vďaka tomu, že som sa ako malý chlapec hlásil za zámočníckeho učňa,“ povedal Michal Salomonovič, jeden z väzňov, ktorí sa na slávnosti v obrovskom stane pri niekdajšej Bráne smrti v Birkenau zúčastnili. „Aj v tom gete som vlastne pracoval pre Veľkonemeckú ríšu. Ale veľmi som im nepomohol,“ dodal.
„Nespočetnekrát som tu umierala od strachu. Bála som sa, že ma spália, že nikdy nezažijem bozk z lásky (…),“ zverila sa Halina Birenbaumová a zaspomínala na drôty, baráky, nadávky, bitie, krutosti a tresty smrti na každom kroku, oheň a hustý čierny dym z pálených tiel, zatiaľ čo vlaky privážali ďalšie a ďalšie obete. Potom, čo ju zachránili sovietski vojaci, priala si na všetko zabudnúť, než si uvedomila, že „len vo spomienkach môžem byť so svojimi najbližšími – a varovať pred zlom“.
„Odchod odtiaľ vedie len cez komín krematória,“ zaspomínal niekdajší väzeň Kazimierz Albin na slová niekdajšieho esesáckeho veliteľa k prvým poľským väzňom v Osvienčime. „Tie slová napĺňali po štyri a pol roka so železnou dôslednosťou,“ dodal.
"Minúta v Osvienčime bola ako celý deň, hodina ako rok a deň ako celá večnosť. O 70 rokov neskôr nemôžem ani chvíľku zabudnúť na hrôzy, ktoré som zažil. Stačí, aby som nikdy nemohol pokojne spať až do konca života (…) Dodnes mi v ušiach znie plač detí, vytrhnutých z náručia matiek, "povedal ďalší preživší, Roman Kent a apeloval na svetových vodcov učiť potomkov tolerancii, láske a odporu k nenávisti. Aj v pekle holokaustu mal totiž jedinec možnosť morálnej voľby – a tí, čo pomáhali zachraňovať Židov, sú podľa Kenta plamienkom v temnotách. My preživší máme spoločný cieľ s terajšími aj s budúcimi generáciami. Nechceme, aby budúcnosť našich detí vyzerala tak, ako naša minulosť, "povedal a za búrlivého potlesku varoval pred zakrývaním pravdy, jej prifarbovaním a popieraním minulosti a holokaustu.
Červená armáda oslobodila, neboli to však len Rusi
"Pred desiatimi rokmi sa osláv oslobodenia zúčastnilo okolo 1500 bývalých väzňov, dnes ich je 300. Je to asi posledná okrúhle výročie, ktoré slávime v prítomnosti ešte početnej skupiny preživších. Svedkovia sú ešte medzi nami – a musíme sa pýtať, čo sa bude diať v budúcnosti, či sme schopní prevziať zodpovednosť, či sme pochopili ich posolstvo, "pripomenul riaditeľ osvienčimského múzea Piotr Cywiński.
„Roky chodievam na oslavy výročia oslobodenia a neraz som mal dojem, že pre politických rečníkov na slávnostiach boli väzni len pozadím, hoci nevyhnutným. Už postarší ľudia, ktorí nejakým zázrakom prežili, zvyčajne vyzerali trochu zmätene (…), keď počúvali, že ‚toto zlo sa nikdy nesmie opakovať‘, alebo že ‚demokratický svet stráži mier‘,“ napísal poľský publicista Bartlomiej Kuras v denníku Gazeta Wyborcza.
„Išlo samozrejme o to, aby ruský prezident Vladimir Putin nemohol robiť politiku, keby sa rozhodol do Osvienčimu prísť,“ pripustil denník a pripomenul Putinov prejav pred desiatimi rokmi o hrdinstve sovietskych vojakov a oslobodení väzňov Červenou armádou: „Hovoril pravdu, ale dnes by takéto slová pána Kremľa v súvislosti s ruskou politikou voči Ukrajine vyzneli nevhodne,“ usúdila Gazeta Wyborcza.
Putinov príchod by podľa poľského denníka zatienil iných hostí, predovšetkým bývalých väzňov, a nastal tiež čas oceniť aj úlohu vojakov iných národností pri oslobodení Osvienčimu, najmä ukrajinských. A to, že Rusko je právnym nástupcom bývalého Sovietskeho zväzu, by nemalo Moskve dávať právo prisvojovať si všetky zásluhy.
Pre Kyjev ide o šancu dištancovať sa od ruskej propagandy o kulte ukrajinských nacionalistov, ktorí páchajú zločiny po boku nacistov, aj vyrovnať sa s vlastnou minulosťou.
Kým Putin do Osvienčimu nakoniec poslal šéfa svojej kancelárie Sergeja Ivanova, na slávnosti sa zúčastnil ukrajinský prezident Petro Porošenko, spolu s prezidentmi Nemecka a Rakúska, Francúzska, hostiteľského Poľska a ďalších krajín.
Niektorí bývalí väzni však zrejme nepovažujú za správne, že ruský prezident na výročí chýbal. „Mnoho ľudí má na to (oslobodenie) zlé spomienky, ale tie moje sú dobré. Som veľmi vďačná,“ povedala agentúre AP Paula Lebovicsová (81). „Nie všetky sovietske činy boli heroické: došlo i k prípadom, že sovietski vojaci po oslobodení znásilnili židovské ženy, ktoré tábor smrti prežili,“ podotkla agentúra.
V bojoch o tábor 27. januára pred 70 rokmi zahynulo 231 vojakov Červenej armády, kým okolo tretej hodiny popoludní otvorili bránu tábora. „V diaľke stáli skupiny ľudí. Najprv nechápali, čo sa deje, potom začali mávať rukami na pozdrav a kričali. Keď vojaci uvideli prvých väzňov, báli sa k nim pristúpiť, pretože sa nepodobali na ľudí,“ zaspomínal pred rokmi na oslobodenie Osvienčimu vtedajší nadporučík Ivan Martynuškin z 1. ukrajinského frontu.