Medzinárodný súdny dvor, známy aj ako Svetový súd, konštatoval, že obe strany sa vo vojnových rokoch 1991 až 1995 dopustili mnohých zločinov. Zámer spáchať genocídu vyhladením celej populácie alebo jej časti však podľa neho nebol preukázaný ani jednej z krajín.
„Akty etnických čistiek môžu byť súčasťou genocídneho plánu, ale iba v prípade, že existuje zámer fyzicky zničiť cieľovú skupinu,“ zdôvodnil verdikt popredný slovenský právnik Peter Tomka, ktorý je už tretí rok predsedom najvyššej súdnej inštancie OSN. Súd navyše nemohli posudzovať najťažšie zločiny vojny, ktoré sa udiali pri srbskom obliehaní a dobytí východochorvátskeho mesta Vukovar, lebo sa to stalo pred pristúpením Belehradu k príslušným medzinárodným konvenciám a znamenalo by to neprípustnú retroaktivitu.
Kým Belehrad prijal rozsudok s uľahčením, zo Záhrebu zazneli sklamané hlasy. Pre Chorvátov bolo iba slabou útechou, že ich žalobu Svetový súd zamietol pätnástimi hlasmi, kým srbskú odmietli všetci sedemnásti muži a ženy v talároch.
„Ako to často býva, medzinárodná spravodlivosť zanecháva obyčajnému človeku v ústach trpkú pachuť,“ komentoval verdikt chorvátsky denník Jutarnji list. „Bolo ťažké počúvať, ako slovenský sudca Peter Tomka vysvetľuje, že by Srbsko aj tak nebolo vinné za čokoľvek, čo sa udialo dovtedy, kým sa Miloševičova Juhoslávia 27. apríla 1992 stala členom OSN. Pred týmto dátumom, ako sa uzniesli sudcovia, sa nič z toho, čo sa stalo od Vukovaru po Škabrnje, nemôže týkať dnešného Srbska, lebo sa dovtedy naň nevzťahovali konvencie OSN vrátane tej o genocíde. A práve genocída bola to jediné, za čo mohlo Chorvátsko žalovať Srbsko.“
„Rozhodnutie je konečné, odvolať sa proti nemu nemožno. Spravili sme všetko, čo sa dalo. Nie sme spokojní zamietnutím chorvátskej žaloby, ale civilizovaným spôsobom ho prijímame,“ citovala agentúra HINA Zorana Milanoviča, premiéra Chorvátska, ktoré do súdneho sporu investovalo bezmála štyri milióny eur. „Cena vojny, v ktorej sme vybojovali slobodu a nezávislosť, bola veľmi vysoká. Chorvátsko bolo obeťou agresie. Žiaľ, súd nerozhodoval o tých otázkach,“ konštatoval dosluhujúci prezident Ivo Josipovič. Novozvolená hlava štátu Kolinda Grabarová Kitarovičová sa vyslovila v podobnom duchu. „Nie som spokojná, ale teraz je aspoň jasno, kto je agresor a kto obeť,“ povedala podľa novín Večernji list.
Srbský prezident Tomislav Nikolič na rozsudku ocenil, že „najvyššia právna inštitúcia OSN potvrdila, že chorvátske sily spáchali masové zločiny na Srboch v Chorvátsku“. Podobne ako viacerí chorvátski predstavitelia však aj on apeloval na spoluobčanov, aby hľadeli viac do budúcnosti než do minulosti. „Úprimne dúfam, že v budúcnosti bude existovať dostatok odvahy na to, aby Srbsko a Chorvátsko v dobrej viere spoločne riešili všetko, čo bráni tomu, aby sme náš región doviedli do obdobia trvalého mieru a blahobytu,“ vyhlásil.
Vojna v Chorvátsku a genocída
- Genocída je zločin nad zločiny. Keď pohlavári nacistickej Tretej ríše sedeli v Norimbergu na lavici obžalovaných, to najhoršie, za čo ich súdili, boli zločiny proti ľudskosti. Až tri roky po najstrašnejšej vojne všetkých čias sa medzinárodné spoločenstvo zhodlo, že na pomenovanie a potrestanie najbeštiálnejších vojnových barbarstiev potrebuje nový termín. Vyhladzovaniu národov, etnických, rasových alebo náboženských skupín sa odvtedy hovorí genocída. Medzinárodné právo nepozná strašnejší zločin. A je to aj jediný zločin, za ktorý môže byť stíhaný štát.
- Srbsko už raz bolo na pranieri. Prvou krajinou v histórii, ktorá obvineniu z genocídy čelila, bolo Srbsko, žalované Bosnou. Medzinárodný súdny dvor sa však v roku 2007 uzniesol, že Belehrad nie je vinný z genocídy počas bosnianskej vojny v rokoch 1992 až 1995, v ktorej zahynulo stotisíc ľudí. Haag iba konštatoval, že v Srebrenici, kde v júli 1995 bosnianskosrbské jednotky zmasakrovali asi 8¤000 moslimských mužov a chlapcov, sa genocída udiala a Srbsko nespravilo nič, aby jej zabránilo.
- Vyhlásenie nezávislosti Chorvátska v júni 1991 odmietol uznať Belehrad i početná srbská menšina, ktorá s podporou federálnej armády ovládla asi tretinu chorvátskeho územia, kde vyhlásila Republiku srbská Krajina. Po ťažkých bojoch, ktoré zničili Vukovar a poškodili Dubrovník, obe strany začiatkom roka 1992 uzavreli prímerie. Napriek prítomnosť síl OSN konflikt pokračoval, hoci s menšou intenzitou. Druhá fáza vojny vypukla v lete 1995, keď chorvátske sily dobyli celú Republiku srbská Krajina s výnimkou Východného Slavónska. Vojna sa skončila na jeseň 1995, pričom Východné Slavónsko bolo k Chorvátsku pripojené bez násilia v januári 1998. Vojna si vyžiadal 20-isíc životov a z domovov vyhnala vyše 200-tisíc ľudí.
- Vukovar bol najhorší. Srbské obliehanie a dobytie Vukovaru bolo najkrutejšou epizódou chorvátskej vojny za nezávislosť. Počas trojmesačného bombardovania v meste zahynulo 1¤700 ľudí. Po vstupe do Vukovaru z jeho ruín ozbrojenci vyhnali asi 20-tisíc Nesrbov. A spáchali aj najobludnejšiu hromadnú vraždu vojny, keď z miestnej nemocnice odvliekli vyše 250 pacientov, civilistov i ranených chorvátskych bojovníkov, ktorých postrieľali na neďalekej prasacej farme Ovčara. Viaceré obete sú dodnes nezvestné.
(ik)