Francúzsky prezident François Hollande pred cestou s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou do Kyjeva a Moskvy varoval, že boje na Ukrajine „môžu prerásť do totálnej vojny“. Je toto riziko skutočne také kritické?
Hrozba, že sa vojna rozšíri a že do nej bude hoci i nepriamo vtiahnutá Európa, je veľmi veľká. Európania ju chcú odvrátiť. Dúfajú, že ich Putin pochopí. Šancu však majú len v prípade, ak si Putin uvedomí, že rovnako ako Európa potrebuje mier, ani on nepotrebuje vojnu. Ak Merkelová s Hollandom neuspejú, bude to veľmi zlé. Pretože to je jedna z posledných šancí, ako vojnu zastaviť. Keď bude pokračovať, nik z nej nič nezíska – ani Rusko, ani Európa, ani Ukrajina a ani tamojší separatisti.
Ukrajina je po ohlásení nemecko-francúzskej misie akoby v strehu. Z Kyjeva sa ozvali aj kuvičie hlasy, či nepôjde o novú Jaltskú konferenciu, ktorá práve pred 70 rokmi načrtla deliace línie v Európe.
Neviem, či obavy z novej Jalty sú namieste. Ale na Merkelovej i Hollandovi jasne vidno, že zo súčasnej situácie sú už unavení. Ich postoj k Putinovi, a týka sa to predovšetkým Francúzska, môže byť mäkší, než majú v USA. Ale ak Putin nepristúpi na ústupky, tak Európa naplno zaujme pozície Spojených štátov. A to povedie k neblahým dôsledkom pre Rusko. Nové sankcie, ešte väčší ekonomický tlak, prehĺbenie krízy.
Môže to Putinovi vnútropoliticky ublížiť? Veď napriek prejavujúcim sa hospodárskym ťažkostiam sa stále teší obrovskej domácej podpore.
Ruská verejnosť, ktorá po pripojení Krymu kričala „hurá, hurá“, už dlho jasať nebude. Prípad Svetlany Davydovovej to jasne ukázal. Petíciu za oslobodenie tejto mnohodetnej matky, ktorú trestne stíhajú za vlastizradu, lebo upozornila, že jednotku sídliacu pri jej dome zrejme presunuli na východ Ukrajiny, podpísalo vyše päťdesiattisíc ľudí. Samozrejme, Putin je populárny. Vlna patriotizmu ešte neopadla. Ale musí byť opatrný. A teraz takú šancu dostáva. Pretože k nemu idú ľudia, ktorí vždy boli pripravení na dialóg. Ak sa s nimi nedokáže dohodnúť, tak okrem Grécka mu nik nezostane.
Nehovorí sa o možnej novej Jalte aj preto, že Hollande pred odchodom do Kyjeva a Moskvy zdôraznil, že nepodporuje členstvo Ukrajiny v NATO?
Je očividné, že NATO Ukrajinu ako člena nepotrebuje. Pre alianciu by to bola príliš veľká záťaž a riskantná zodpovednosť. Osobne si myslím, že o nejakých pätnásť rokov Ukrajina tak či tak vstúpi do NATO. Ale dnes to nie je dobrá téma. Aj Hollandove slová si vysvetľujem tak, že v tejto situácii nie, a čo bude potom, to sa uvidí. Postoj Ukrajiny však má svoju logiku. Akýkoľvek štát, ktorý by sa ocitol v jej situácii, by sa rozhliadal po nejakej opore, ochrancovi, garantovi bezpečnosti. Myslím si, že aj Putin to chápe, že Ukrajinu bude vývoj ťahať smerom k NATO.
Takže nepredpokladáte, že by Merkelová a Hollande s Putinom podľa vzoru Jalty načrtli nové deliace čiary v Európe?
Táto „veľká trojka“ nie je rovnaká, ako boli Churchill, Roosevelt a Stalin. Aj okolnosti sú iné. Nerád by som preto robil historické paralely. Podobné geopolitické prirovnania môžu pôsobiť efektne, ale boli by pritiahnuté za vlasy.
Ak sa Merkelovej a Hollandovi nepodarí dohodnúť s Putinom, tak ďalší vývoj pôjde podľa amerického scenára?
Dodávky západných zbraní pre Ukrajinu sú reálnou alternatívou, akokoľvek by sa jej Berlín s Parížom radi vyhli. Háčik je v tom, že to môže Putina vyprovokovať k realizácii novorossijského scenára. A to je to najstrašnejšie, čo sa môže stať. Dobytie zvyšku Donbasu, pozemného prepojenia s Krymom, obsadenie Odesy… Putin sa na to zatiaľ neodhodlal. Odrádzajú ho aj obavy, či na to Rusko má dosť síl. Pre také dobrodružstvo by už nemal takú podporu, akej sa tešil pri pripojení Krymu. Vojaci v jeho blízkom okolí ho môžu posmeľovať. Ale on má aj pragmatických poradcov. A tí, rovnako ako predstavitelia ruského biznisu, ho od podobného riskantného dobrodružstva budú odrádzať.
Pre USA zrejme tiež nejde o jednoduché rozhodnutie, či začnú dodávať zbrane Ukrajine.
Washington potrebuje mať premyslený nasledujúci krok: Dobre, dodáme zbrane, ale čo bude ďalej? Navyše tu nejde len o zbrane. S takou modernou výzbrojou bude potrebné ukrajinských vojakov naučiť bojovať. Zrejme sa ukáže ako nevyhnutné na tento účel vyslať na Ukrajinu stovky amerických vojenských inštruktorov. Rusko to môže pochopiť ako neprípustnú provokáciu a otvorene vyšle na Ukrajinu svoje vojsko. A čo ďalej? Budú proti sebe na Ukrajine bojovať Rusi s Američanmi? Iniciatíva Merkelovej s Hollandom dáva šancu tento katastrofický scenár odvrátiť. Ak ich misia bude aspoň spolovice úspešná, už to prinesie čiastočnú úľavu. Keď zlyhá, nechcem si ani predstaviť, čo bude nasledovať.
Na čom sa Merkelová, Hollande a Putin môžu dohodnúť?
Mohla by to byť nejaká obdoba minských dohôd: zastavenie paľby, odsun ťažkej vojenskej techniky, kontrola ukrajinsko-ruskej hranice. Tentoraz ale od Ruska budú žiadať pevné záruky, že separatistom neumožní dohody porušovať a púšťať sa do nových provokácií. Či to ale Putin prijme, to si predpovedať netrúfam.
Prečo? Je taký nevyspytateľný?
V jeho rozhodovaní hrajú veľkú rolu emócie. Niekedy sa správa ako dieťa. Zrejme aj chápe, že racionálne by mal konať istým spôsobom, ale city napokon môžu prevážiť. Tak to bolo aj s Krymom, kde pri improvizovanej zmene pôvodných plánov z deväťdesiatich percent rozhodli Putinove emócie. Je to trocha infantilné, ale on akýkoľvek ústupok vníma ako porážku.