Ako vnímate nemecko-francúzsku mierovú iniciatívu?
Zdá sa, že Európa je ochotná pristúpiť na zmrazenie konfliktu. Všetkým je jasné, že ak aj Ukrajina prijme zákon o osobitnom štatúte Donbasu, separatisti sa s tým neuspokoja a budú svoje samozvané ľudové republiky naďalej považovať za nezávislé. Čiže vznikne nejaká analógia Podnesterska. Medzinárodné spoločenstvo ho považuje za súčasť Moldavska a separatisti sa považujú za nezávislý štát. A hoci Moskva oficiálne uznáva Podnestersko za súčasť Moldavska, v skutočnosti k nemu pristupuje, ako by bolo samostatné od Kišiňova.
Aké úskalia čaká tento scenár na Ukrajine?
V prvom rade je to otázka, kto bude tvoriť mierové sily. V roku 1992 v Podnestersku túto misiu vykonávalo Rusko. Vtedy si Západ príliš nevšímal, čo sa deje v Moldavsku. Mal plno iných problémov: s vojnou v Juhoslávii, s integráciou stredoeurópskych krajín. Navyše v Moskve bol pri moci prezident Boris Jeľcin, ktorého Západ nepovažoval za hrozbu a v zásade mu dôveroval. Rusko, ktoré poskytlo vojenskú pomoc Podnestersku, dokázalo legitimizovať svoju vojenskú prítomnosť prostredníctvom štatútu mierových síl. Ten si zachováva dodnes. Na Ukrajine to však nie je schodná cesta. Kyjev ani Západ sa s tým nezmieria. Otázkou však zostáva, či separatistické republiky na východe Ukrajiny pristúpia na rozmiestenie síl OSN, v ktorých nebude zastúpené Rusko, a to aj keby im ponúkli neutrálnych Švédov či Švajčiarov.
A keby tam rozmiestnili vojakov z Kazachstanu či Bieloruska?
Som presvedčený, že Ukrajina by bola proti, aby mierové sily tvorili len krajiny z postsovietskeho Spoločenstva nezávislých štátov. Budú trvať na ich vyvážení Západoeurópanmi.
Kde by mali byť medzinárodné sily nasadené?
To je ďalší problém: nejasné hranice. Z ekonomického hľadiska separatistami kontrolovaná časť Donbasu nemôže prežiť bez Mariupoľa, veľkého námorného prístavu a ziskového metalurgického kombinátu. Toto druhé najväčšie mesto Doneckej oblasti je však pod kontrolou vládnych síl. Separatisti tvrdia, že ukrajinské jednotky sa musia stiahnuť z celého územia Doneckej a Luhanskej oblasti, čo Kyjev tvrdo odmieta.
Aké je východisko?
Obe strany musia pristúpiť na ústupky, inak sa nedohodnú. Súčasťou balíka by malo byť zmrazenie konfliktu a sľub Západu, že Ukrajinu v dohľadnej budúcnosti neprijmú do NATO.
Šéfovi Kremľa Vladimirovi Putinovi by stačil samotný sľub?
On chce garancie. A tie by rád dostal nie na najbližších desať rokov, ale prinajmenšom na storočie. Ale také záruky mu nik nepodpíše, lebo by na to bol potrebný konsenzus v NATO. Môžu nanajvýš ponúknuť nejaký politický prísľub. Pre Rusko, ktoré sa nazdáva, že Západ ho už viackrát podviedol, je ústny prísľub málo. Takže buď všetky strany v niečom ustúpia a napätie trocha poľaví, alebo neustúpia a potom je neodvratná eskalácia s nepredvídateľnými dôsledkami.
Prečo sa Putin neuspokojí s tým, že si zachová vplyv v Donbase?
Východ Ukrajiny mu nestačí. Jeho cieľom je maximálne neutralizovať Ukrajinu ako západnú protiváhu Ruska. Pre Putina nie je hlavné odtrhnúť od Ukrajiny nejaký ďalší kúsok územia, ale dosiahnuť, aby sa Ukrajina nestala – z jeho pohľadu – predmostím Západu nasmerovaným proti Rusku.
Nemecká kancelárka Angela Merkelová v pondelok odchádza do Washingtonu. Je to varovanie Putinovi, že ak nepristúpi na kompromis, tak USA môžu ohlásiť zbrojné dodávky pre Ukrajinu?
Áno, presne o to ide. Je to svojím spôsobom posledná šanca. Diplomatické úsilie môže pokračovať aj cez víkend na mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde Rusko bude zastupovať šéf diplomacie Sergej Lavrov. Ak tento pokus zlyhá, je veľmi pravdepodobné, že USA Kyjevu dodajú zbrane.
Čo to bude znamenať?
Výraznú eskaláciu konfliktu. Teraz sa na východe Ukrajiny bojuje prevažne so zbraňami vyrobenými v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Ak však Washington dodá Kyjevu moderné zbrane, ťažko si viem predstaviť, že by Rusko povstalcom neposkytlo porovnateľnú výzbroj.