Dlhé rady na humanitárnu pomoc sú každodennou realitou. Pritom je to iba slabá náplasť na pokračujúce útrapy Ukrajincov v Donbase.
„Pozrite sa, tu je šesť kráterov od granátov vystrelených povstalcami,“ vraví mládenec na videozázname po ostreľovaní jednej z ulíc Kramatorska. Iba niekoľko metrov od bezvládnej civilnej obete obsypanej piškótami. Žena ich mala v nákupnej taške. Na otázku novinára z portálu Radio sloboda, kto môže mať záujem na čomsi takom v doteraz relatívne pokojnej štvrti, reagoval muž v stredných rokoch: „Nerozmýšľal so o tom a ani nechcem. Počul som však, že tesne pred útokom vypálili z tunajšieho letiska mohutnú strelu smerom na Doneck.“ Povedal to krátko po tom, čo jedna zo striel dopadla na ústrednú autobusovú stanicu Centrum v Donecku. Podľa Reuters zahynuli štyria civilisti.
Situácia civilistov je čoraz zložitejšia aj v oblasti mesta Debaľcevo. Stali sa akýmisi rukojemníkmi zápasu armády s povstalcami. Jej úsiliu zabrániť likvidácii 7– až 10-tisíc vojakov v tzv. debaľcevovskom kotle. Podľa portálu LifeNews aj z neďalekej dedinky Černuchino utekajú obyvatelia zo strachu pred bombardovaním.
„Všetko, čo sme mali, sme nechali tak. Zobrali sme si len to najnutnejšie a dokumenty,“ vraví Galina. Väčšinu utečencov vyvážajú po tzv. ceste života. Pokúšajú sa ju využiť aj trestanci z miestnej väznice, ktorú úplne zničila delostrelecká paľba armády. Časť trestancov zahynula a tí, čo prežili, „dostali súhlas na útek“ od veliteľa „zóny“.
Podobný obraz ako v dedinke Černuchino sa novinárom z portálu Novorosinform naskytol aj Uhlehorsku. V neďalekom Jenakijeve sa stretli v jednom z internátov so starenkou, ktorú práve priviezli z ostreľovaného Uhlehorska.
Foto: SITA/AP
„Utekala som s ostatnými do krytu, keď som zbadala vyplašeného havkáča. V tom zhone som mu dala aj meno – Muchtar. Chcela som sa s ním podeliť o kúsok chleba. Bol hladný. Veľmi hladný. Museli sme však rýchlo preč. Do pivnice. Bolo mi psíka ľúto. Veď aj to je živý tvor a aj on dnes trpí,“ spomína skoro osemdesiatročná Anna Michajlovna. Spolu s ďalšími utiekla z Uhlehorska ostreľovaného armádou. Ako povedala, jej dom a v susedstve sídliacu miestnu lekáreň zasiahol delostrelecký granát medzi prvými. Inak to nebolo ani v čase, keď vojaci kontrolovali mestečko.
„Šesť dní sme sedeli v podzemí. V tme bez svetla. Skoro som oslepla. Von som vyšla, len keď bolo treba zohnať trochu chleba,“ vraví starenka. Napriek tomu sa pri sviečke pokúšala písať denník, v ktorom sa už lúčila so životom. Bývalá učiteľka bola za katedrou viac ako 53 rokov. Najprv učila na prvom stupni a v dôchodkovom veku pomáhala v škole zaostávajúcim žiakom.
„Je to strašné. Ťažko to opísať. Volala som sestre. Som v strese, ale držím sa,“ číta starenka náhodne vybrané riadky z denníka. V čase reportáže bola už v Jenakijeve a jej hlavnou úlohou bolo nájsť syna, ktorý tam býva a pracoval ako baník. No skôr, ako ho nájde, chce vraj aspoň hlt teplého čaju. „Šesť dní sme boli bez vody a záchoda. Pravda, ten sme si urobili v pivnici v jednom zo vzdialenejších kútov podzemia,“ vysvetľuje.
Na otázku, komu ďakuje, že zatiaľ prežila, reagovala: „Ďakujem Bohu, že žijem ja aj vy. Hlavne však chcem poďakovať tej dievčine dobrovoľníčke, ktorá má napriek streľbe dostala preč. Napriek tomu mi nedovolila kľaknúť si na kolená pred ňou z vďaky za záchranu. Až neskôr som sa dozvedela, že sa volá Ala Andrejevna,“ spomína starenka. Vraj darmo jej vravela, že najprv deti treba dostať z toho pekla a že ona je už aj tak stará a počká. Nevypočuli ju. Všetkých bez ohľadu na vek previedli cez most a neskôr do bezpečia viezli, na čom prišlo. „Sadla som si vedľa cesty a tašku som položila vedľa seba. Pristavili však akúsi káru a odviezli ma,“ konči smutné rozprávanie zatiaľ s relatívne šťastným koncom Anna Michajlovna.