„V Stredozemnom mori sa pravdepodobne utopilo 400 utečencov z lode smerujúcej z Líbye do Európy,“ informovala najnovšie humanitárna organizácia Save the Childrenvropy. Podľa správy zverejnenej v stredu agentúrou Reuters talianska pobrežná hliadka zachránila z plavidla zatiaľ 144 osôb a od pondelka ďalej pátra po ďalších obetiach najnovšej tragédie.
Len v nedeľu a v pondelok pomáhali Taliani 42 plavidlám, na palube ktorých bolo celkove 6 500 utečencov. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) zahynulo od roku 2000 v Stredozemnom mori pri pokuse dostať sa do Európy 22-tisíc ľudí.
Narastajúcu vlnu migrácie z Afriky odštartovali udalosti spojené s arabskou jarou na severe kontinentu, ktorá napokon nielen zmietla režim plukovníka Muammara Kaddáfího, ale vyrazila aj „líbyjské dvere“ do Európy, ktoré Kaddáffí zamkol na niekoľko zámok.
Ako pripomínajú viacerí pozorovatelia, plukovník mal v tomto smere plnú podporu politikov na starom kontinente. Hlavne vtedajšieho premiéra Silvia Berlusconiho, s ktorým mal nielen riadnu písomnú dohodu o tom, že „cez more nepustí žiadnych ilegálnych migrantov“.
Tragické čísla
Viac ako 280-tisíc ľudí sa len v minulom roku ilegálne dostalo do krajín EÚ. Mnohí utekali rovnako ako dnes pred konfliktmi v Sýrii, Eritrei aj v Somálsku či Líbyi. Za spomínané obdobie zahynulo pri úteku do Európy len v minulom roku 3 400 migrantov.
Zdroj: EÚ, BBC
Autoritatívneho líbyjského lídra však v roku 2011 zavraždili príslušníci dodnes medzi sebou bojujúcich kmeňov a Európa má odvtedy poriadny problém. Napriek tomu niektorým tzv. odborníkom to nebráni tvrdiť, že „všetko napokon zmenil zásah Západu pod vedením NATO“. Pritom ihneď po zavraždení Kaddáfího videl jeho pragmatický spojenec Berlusconi situáciu bližšie a jasnejšie, ako piloti aliancie z lietadiel bombardujúcich strategické ciele plukovníkovho režimu.
Boli to napokon francúzski piloti, ktorí hliadkujúc v „bezletovej zóne“ zaznamenali kolónu vozidiel Kaddáfího a útočníkov nasmerovali k hľadanému cieľu. Následný proces bol veľmi krátky: zraneného starca zajali, lynčovali a nakoniec ho zavraždili.
„Nebolo to žiadne povstanie, rovnako ako v ďalších krajinách na severe Afriky, kde zadul vietor slobody,“ vyhlásil ešte v roku 2011 vtedajší taliansky premiér v Ríme na zjazde mládežníckeho aktívu vlastnej strany.
„Mocní ľudia sa rozhodli odstrániť Kaddáfího a začať novú éru. Nebolo to národné povstanie, pretože ľud miloval Kaddáfího, o čom som sa mohol sám presvedčiť, keď som bol v Líbyi,“ zaspomínal Berlusconi pred mládežníkmi.
Aj dnes, ako v nedávnej minulosti, vyznievajú ako volanie na púšti výzvy USA, Francúzska, Talianska, Nemecka a Británie na ukončenie násilia, ktoré je živnou pôdou nežiaducej ilegálnej migrácie. A netýka sa to len Líbye.
Väčšina pozorovateľov pripomína opakujúce sa dejiny. Krajina, ktorej obyvatelia podľahli heslám o „slobode“, „spravodlivosti“ a zúčastnili sa na likvidácii vlastnej štátnosti, prechádza dosť dlhým obdobím polovičného rozpadu.
Za ten čas musia obyvatelia prehltnúť nejednu trpkú pilulku v podobe nezamestnanosti, poklesu príjmov obyvateľstva, rastu ziskov „neofeudálov“ a násilia, ako aj straty bezpečnosti, územných a etnických konfliktov, rasizmu a rastu vplyvu extrémistických a teroristických sieťových štruktúr. Kým sa nenájde nový líder, ktorý za cenu „krvi a potu“ krajinu opäť zjednotí, budú Líbyjčania utekať do Európy a s nimi bedári z celej Afriky.