V ceste mu stojí nielen agresívna taktika Moskvy, ale aj odpor domácej pravice a bossov miliardárskej mafie a z hĺbky vnútropolitických problémov prameniaca váhavá podpora západných sponzorov. Výsledky Porošenkovho vládnutia sú po roku skromné.
Jeho reformný program a sľubovaný jednotný postup prozápadných strán v parlamente sa rozbíja o konflikty vplyvných skupín a vytrvalosť proruskej opozície, hospodárstvo sa prepadlo na okraj štátneho bankrotu. Bez finančnej podpory Západu sa Kyjev nezaobíde, aj keď vôľa Európy pomôcť krajine je očividne väčšia ako v prípade marxistickej vlády v Grécku.
Prímerie, podporené dvojicou minských dohôd z vlaňajšieho novembra a tohtoročného februára, očakávaný pokoj Donbasu neprinieslo, hoci počet obetí bojov je v porovnaní s vlaňajším letom menší. Politické riešenie donbaskej krízy nijako nepokročilo a časové termíny decentralizácie, demilitarizácie a ekonomickej obnovy obsiahnuté v minských dohodách sú ilúziou. Ukrajinský hrubý domáci produkt je v porovnaní s dobou po rozpade ZSSR na tretinovej úrovni. Skorumpovaný ukrajinský establishment si rýchlo osvojil jazyk reforiem.
Nebezpečným súperom Porošenka na domácej scéne – napokon rovnako ako v prípade šéfa Kremľa Vladimira Putina – zostáva pravicová nacionalistická opozícia, ktorá s programom zmierenia na východe Ukrajiny nesúhlasí. Vlna protiruských nálad, ktorá sprevádzala minuloročný februárový prevrat, vyniesla do parlamentu zástupcu militantného Pravého sektora, ktorý v snemovni nahradil umiernenejších nacionalistov zo západoukrajinskej strany Sloboda.
Aktívna účasť Pravého sektora na zvrhnutí proruskej vlády a najmä v bojoch na fronte priniesla radikálnemu zoskupeniu cenné body a posilnila nevôľu jeho bojovníkov podriadiť sa veleniu ukrajinskej armády. Rovnaký problém, hoci aj násilnejšími metódami, riešia aj „ľudové republiky“ v Donbase, ktoré likvidujú vzdorujúcich kozákov a pravoslávnych novoruských fundamentalistov odmietajúcich akýkoľvek kompromis. Podľa Kyjeva sa tak deje na priamy príkaz z Moskvy.
Nič z toho ale Porošenkovi nepomáha. Sporná je podľa kyjevských médií aj jeho blízka spolupráca s gruzínskym exprezidentom Michailom Saakašvilim, ktorý sa stal odeským gubernátorom. Krok, ktorý Moskva sedem rokov po vojne s Gruzínskom považuje za urážlivú výzvu, pohoršil aj veľa rusky hovoriacich Ukrajincov a k zmiereniu Donbasu s Kyjevom neprispel. Nič na tom nemení ani fakt, že úspechy Saakašviliho protikorupčného programu v Gruzínsku uznávajú nielen v Kyjeve a Bruseli, ale aj v Moskve.
Symbolom poprevratových zmätkov sa na Ukrajine stal lustračný zákon a nedávne rozhodnutie o razantnej likvidácii komunistických symbolov. Lustrácie pracovníkov štátnej správy a bezpečnostných zložiek viaznu, súdne žaloby sa množia a na výrok ústavného súdu sa zatiaľ len čaká. Skoncovanie s vonkajšími prejavmi sovietskej éry predpokladá ďalekosiahly a nákladný zásah do štátnej správy, vrátane premenovania stoviek obcí a ulíc a odstránenie tisícok pamätníkov. Poloprázdna štátna pokladnica by podľa kritikov mala investovať inde.
Sporné sú aj výsledky Porošenkovho sľubovaného ťaženia proti oligarchom. Ak sa ich majetok a vplyv znížil, potom to bolo skôr dôsledkom vojny na východe krajiny ako prezidentských dekrétov. Porošenkov marcový zápas s miliardárom Ihorom Kolomojským, mocným gubernátorom, ktorého prezident za asistencie televíznych kamier zosadil, bol skôr osobným kompetenčným sporom, ako prejavom systémových zmien. Skorumpovanú správu krajiny sa zatiaľ prezidentovi nedarí nahradiť.
Príkladom ústupu od oligarchických poriadkov nie je ani sám Porošenko. Hoci po minuloročnom zvolení sľúbil predať všetok svoj majetok, zatiaľ nebolo podľa ukrajinského tlače predané nič. Prezident je ďalej majiteľom obrieho potravinárskeho impéria Rosen a nálepky „čokoládového kráľa“ sa nezbavil. Jeho majetkom ďalej zostáva aj celoštátna televízia Piaty kanál. Daňové priznanie za minulý rok navyše ukazuje, že na rozdiel od iných ukrajinských miliardárov hodnotu svojich aktív niekoľkonásobne zvýšil.