Jej dlhoročný vodca Recep Tayyip Erdogan, ktorý si z premiérskeho kresla vlani presadol do prezidentského, pre ňu márne žiadal od voličov ústavnú väčšinu. Potreboval ju na zmenu ústavy, ktorá by hlave štátu udelila široké výkonné právomoci. AKP sa však napokon musela uspokojiť so 40 percentami hlasov, čo znamená, že samostatne už nevytvorí väčšinovú vládu.
Je to začiatok konca éry Erdogana a jeho strany? Podľa politickej analytičky Sylvie Tiryaki by bolo predčasné ich pochovávať. Lebo aj keď AKP od posledných volieb stratila takmer desať percent hlasov, stále ešte bude v parlamente najsilnejšia. „Pravda, to, čo ponúkala voličom teraz, už nebolo to, s čím prišla v roku 2002. Pôsobila dojmom, akoby bola už saturovaná, za zenitom. Či sa bude vedieť dať dokopy, to sa ešte len uvidí,“ hovorí pre Pravdu rodáčka zo Slovenska pôsobiaca v Istanbule.
Erdoganov sen o „sultánskych právomociach“, ako o zamýšľanom posilnení právomocí hlavy štátu hovorila opozícia, sa však rozplýva. „S tým je koniec. Potreboval v parlamente 330 kresiel a tie nemá,“ konštatuje analytička. „Som presvedčená, že jedným z dôvodov, prečo AKP nedostala dostatočný počet hlasov na to, aby mohla samostatne zostaviť vládu, spočíva v tom, že súčasťou volebnej kampane sa stala chystaná zmena parlamentného systému na prezidentský. Voličov vládnej strany to odstrašilo a odporcov zmobilizovalo,“ myslí si Tiryaki.
Prezident Erdogan prvý raz, odkedy prišiel k moci, nemá v rukách tromfy. Vďaka silnej podpore, ktorú si udržal u konzervatívnych a nábožensky založených Turkov, predovšetkým na vidieku, mu však voliči nadelili najviac kariet. „Verím, že k výsledkom, ktoré neumožňujú žiadnej zo strán vytvoriť samostatne vládu, pristúpia všetky strany zdravo a rozumne,“ naznačil v pondelok v prvej reakcii na povolebné usporiadanie síl ochotu vyjednávať o koalícii.
„Možných scenárov je viac,“ pripomína analytička Tiryaki. „AKP môže vytvoriť menšinovú vládu, uzavrieť koalíciu s nacionalistickou stranou MHP, prokurdskou HDP i sociálnymi demokratmi. Do novej koalície sa môžu spojiť aj opozičné strany. Hoci väčšina z nich podobné varianty vylúčila, v Turecku sa niekedy zrodia aj spojenectvá, o ktorých sa nikomu ani nesníva,“ vysvetľuje. „Ak všetky pokusy napokon zlyhajú, na rad príde vypísanie predčasných volieb,“ dodáva.
Novou silou, ktorá sebavedome vtrhla do parlamentu a narušila tak doterajší model, keď dominujúca strana čelila len dvom výrazne slabším opozičným zoskupeniam, je prokurdská HDP. Strane, ktorá zastupuje záujmy pätnásťmiliónovej menšiny, sa prvý raz podarilo prekročiť vysoký, desaťpercentný prah pre vstup do zákonodarného zboru. Ak by ho neprekonala, jej prepadnuté hlasy by sa prerozdelili, čo by najsilnejšej AKP prinieslo najväčší zisk mandátov. Aj keby vládna strana dvojtretinovú väčšinu ani tak nedosiahla, mohlo by jej to stačiť aspoň na iniciovanie referenda o posilnení prezidentských právomocí.
Podľa analytičky Tiryaki narastajúce preferencie HDP odporcovia Erdogana pochopili ako šancu, ako nedopustiť neželanú zmenu ústavy. Bola to jediná možnosť, ako zabrániť tomu, aby AKP dostala dosť hlasov na presadenie ústavných zmien," hovorí. " DP napokon dostala takmer 13 percent hlasov. Podporili ju nielen jej stabilní stúpenci, ale aj voliči, ktorí už nabudúce možno budú voliť niekoho iného. Prokurdskej strane pomohla kalkulácia tých, ktorí sa v týchto voľbách snažili vyvážiť AKP," dodáva.
Zásluhu na tom, že mnohí Turci neváhali voliť prokurdskú stranu, len aby zastavili Erdogana, má predovšetkým vedenie HDP. „Jej líder Selahattin Demirtas vystupoval nie ako etnický kurdský politik, ale ako politik Tureckej republiky. Jeho kampaň bola celoplošná a oslovila tak viac voličov. Keď aj hovoril o kurdskej otázke, tak len v podobe mierových posolstiev. Pristupoval k tomu z pozitívnej strany, nepolarizoval spoločnosť tak, ako ju polarizovala napríklad AKP,“ vysvetľuje Tiryaki, podľa ktorej sa HDP podarilo eliminovať útoky protivníkov, snažiacich sa stranu umelo spájať s kurdskými teroristami. HDP svojou kampaňou za práva žien a všetkých menšín vrátane sexuálnych na svoju stranu získala mnohých liberálov a zástupcov rozličných etník a náboženských vyznaní.
Tým, či sa prezident Erdogan zmieri s novou realitou a zmierni svoje ambície, si istanbulská politologička nie je istá. „Erdogan je veľmi pragmatický politik. Pokojne môže povedať dnes niečo celkom iné, ako povedal včera. V predvolebnej kampani sa angažoval na strane AKP, napriek tomu, že ako hlava štátu mal byť neutrálny. Nebol nadstranícky. Bol súčasťou kampane AKP. Ale jeho pondelňajšie vyhlásenie už bolo adresované všetkým politickým stranám. Vyzval ich, aby si z toho vzali poučenie a porozmýšľať, že prečo nedosiahla ani jedna politická strana väčšinu potrebnú na zostavenie vlády. Osobne to vidím ako možný krok späť k nadstraníckemu správaniu sa,“ konštatuje Tiryaki.