Palestínsky šéf diplomacie Rijád Malkí: Dokedy máme čakať na koniec okupácie?

Nejde o demisiu palestínskej vlády, ale o jej rekonštrukciu, reagoval pre Pravdu minister Rijád Malkí na informácie o rozpade vlády národnej jednoty.

23.06.2015 09:00
Palestínsky šéf diplomacie Rijád Malkí Foto:
Palestínsky šéf diplomacie Rijád Malkí apeluje na zodpovednosť medzinárodného spoločenstva.
debata (13)

Stále ste teda ministrom zahraničia?
Áno, som. Vládu nerozpustili, ale prezident Mahmúd Abbás poveril premiéra, aby ju zrekonštruoval, vymenil ľudí na niektorých ministerských postoch, s ktorými šéf kabinetu už dlhšie nemohol nájsť spoločnú reč.

Schyľuje sa aj k nejakým iným zmenám ako len v obsadení ministerských kresiel?
Ťažko teraz hodnotiť situáciu, pretože sa práve rokuje s viacerými politickými stranami o obsadení kresiel novými ľuďmi. Dôležitejší ako nové zloženie kabinetu však je postoj zrekonštruovanej vlády, ktorý sa nemení. Mám na mysli napríklad otázku rokovania s Izraelom, budúcnosť štatútu Jeruzalema či problém budovania ilegálnych židovských osád na palestínskom území.

Existuje dnes vôbec šanca na urovnanie blízkovýchodného konfliktu, predovšetkým palestínsko-izraelského sporu?
Riešenie je jednoduché – Izrael musí uznať právo palestínskeho ľudu na sebaurčenie, na samostatný štát. Koncom 19. storočia, keď sa začala židovská emigrácia do Palestíny, žil tam národ. A dnes musí Izrael priznať, že to tak bolo a že ten ľud tvorili Palestínčania.

Izrael však dnes tvrdí niečo iné.
Dezinformačná propaganda Tel Avivu hovorí, že Židia prišli na územie historickej Palestíny, kde nebolo nikoho. Napriek tomu, že ide o územie, ktoré nám patrí, sme ochotní dosiahnuť dohodu. Podľa nej Palestínčania vytvoria štát iba na 22 percentách územia historickej Palestíny. Nechcem si ani predstaviť, čo sa stane dnes s približne 12 miliónmi Palestínčanov, ak bude svet aj naďalej ignorovať ich právo na vytvorenie samostatného štátu.

Palestínske stanovisko sa teda nemení?
Určite nie. V historickej Palestíne môžu existovať dva subjekty – Štát Izrael a Palestínsky štát. Iným riešením je vytvorenie jedného štátu pre dva národy. Ibaže v súčasnosti je to nereálne. Šesťdesiatsedem rokov od existencie nakby (útek a vyhnanie státisícov Palestínčanov po založení Izraela v roku 1948 – pozn. red.) by svet mal napokon podniknúť konkrétne kroky. Tým skôr že izraelská okupácia veľkej časti Palestíny trvá už 48 rokov. Chce to zvýšenie tlaku na Izrael. Akékoľvek zaváhanie v tomto smere nás núti hľadať iné riešenie, ktoré však možno nebude vyhovovať Izraelu.

Radikálnejšie?
Také, ktoré možno nebude vyhovovať Izraelu.

Palestínčania však majú problémy nielen s Izraelčanmi, ale aj medzi sebou. Najnovšie to dokumentuje už spomínaný rozpad vlády, v ktorej boli aj predstavitelia hnutia Hamas. Čo to môže znamenať pre ďalší vývoj?
Vnútropolitický rozmer nemení nič na tom, že Izrael bráni vzniku samostatného palestínskeho štátu. Faktom však je, že Tel Aviv vždy využil naše vnútorné problémy na presadenie vlastných cieľov. Na nerešpektovanie prijatých záväzkov. Stále opakuje, že vnútorné konflikty Palestínčanov brzdia úsilie o dohodnúť sa s nimi. Nie je to pravda. Naše vnútorné konflikty sú iba dočasným javom a problémy dokážeme vyriešiť. Nie sú tak spomínanou brzdou. Tým skôr, že prezident Abbás má všetky kompetencie na to, aby rokoval v mene všetkých Palestínčanov. Navyše sa dohodol s Hamasom, že akejkoľvek prípadnej dohode s Izraelom bude predchádzať plebiscit.

Ibaže aj Hamas rokuje s Tel Avivom. Napríklad o existencii tzv. plávajúceho prístavu v pásme Gazy.
Izrael pokračuje v snahách rokovať s rôznymi palestínskymi subjektmi namiesto dialógu s oficiálnym vedením palestínskej samosprávy sídliacej v Ramalláhu. Pochopil, že po 23 rokoch rokovania je vedenie v Ramalláhu tvrdým orieškom, že stojí principiálne za všeobecne známymi a oprávnenými požiadavkami. Na druhej strane Hamas je pre Tel Aviv poddajným partnerom, pretože jeho lídri sa sústreďujú iba na samotné pásmo Gazy. V rámci zneužitia náboženstva, vyhlásením fatvy (náboženský dekrét či stanovisko vydané uznanou islamskou súdnou inštitúciou alebo náboženskou autoritou – pozn. red.) sa môžu dohodnúť s Izraelom na prímerí s tým, že o dvadsať rokov budú pokračovať v boji. Ramalláh je pre Tel Aviv neprijateľný aj preto, lebo presadzuje ako prvoradé mierové rokovania, a teda odmieta použitie sily. A to Izraelu, ktorý potrebuje radikálov, nevyhovuje.

Neškodia práve palestínski radikáli svojím, aj keď sporadickým, ostreľovaním Izraela úsiliu Ramalláhu o dosiahnutie dohody s Tel Avivom?
Škodia, pretože spomínanými aktivitami dávajú Izraelu do rúk tromfy proti Palestínčanom. Zároveň Hamas takýmto spôsobom upozorňuje Tel Aviv na to, že na rozdiel od palestínskeho vedenia mu hnutie ponúka dohodu, a teda mu dá pokoj. Za tým sa však skrýva snaha Izraelčanov kontrolovať západný breh Jordánu, zatiaľ čo Gazu bude mať pod palcom Hamas. A v prípade tzv. plávajúceho prístavu v Gaze ide o kosť hodenú Hamasu, aby mohol pred palestínskou verejnosťou propagovať, že v rokovaní s Tel Avivom dosiahol konkrétny výsledok. Ibaže Izraelčania budú mať kontrolu nad celým prístavom, rovnako ako nad všetkým tovarom, ktorý ním bude prúdiť do pásma i z neho.

V akom štádiu sú rokovania s Izraelom?
Neexistujú. A dialóg s Hamasom nereprezentuje rokovania s Palestínčanmi. Skutočný dialóg sa skončil po tom, čo John Kerry ukončil svoju sprostredkovateľskú misiu. Stalo sa to v čase, keď Izrael odmietol splniť svoje záväzky. Konkrétne odmietol prepustiť štvrtú skupinu palestínskych väzňov.

Premiér Netanjahu však už avizoval, že je ochotný rokovať s Ramalláhom.
Neexistujú čo i len náznaky takejto ochoty. Netanjahu často vypustí klamlivé vyhlásenia, o ktorých vie, že sa nezakladajú na pravde. Napokon, ako môže rokovať s Palestínčanmi, keď terajšia vládna koalícia má vo svojom programe o. i. aj zákaz dialógu s Ramalláhom? V momente ak by začal Netanjahu rokovať, tak jeho kabinet padne, a to nechce. Do sveta síce bude vykrikovať, že je za dialóg, ale zároveň bude si klásť desiatky podmienok. Pritom vopred vie, že pre Palestínčanov sú neprijateľné.

Existuje vôbec nejaké východisko?
Zodpovednosť za to, aby Izrael prestal s okupáciou, je na pleciach medzinárodného spoločenstva. Nemali by to byť iba Palestínčania, ktorí budú požadovať zastavenie izraelskej nelegálnej činnosti. Až po tom, čo celá medzinárodná komunita prijme toto stanovisko a spoločne ho bude požadovať, môžeme začať priame rokovania. Mal som dvanásť rokov, keď sa začala izraelská okupácia. Dnes mám šesťdesiat. Dokedy mám čakať, kým bude medzinárodné spoločenstvo niesť zodpovednosť za okupáciu našich území? Rozhodol som sa, že nebudem používať silu a chcem mierovými prostriedkami dosiahnuť očakávaný cieľ. Použitie zbrane totiž považujem za samovraždu.

Šéfka diplomacie únie Federica Mogheriniová však už vyzvala EÚ, aby bola iniciatívnejšia. Registrujete v tomto smere nejakú zmenu?
Je to otázka pre pani Mogheriniovú. Nechápem, čo tým chce povedať. Ak sa ju na to opýtate, tak bude nútená rozmýšľať nad tým, ako chce spomínaný proces urobiť efektívnejším. Palestínčania majú záujem na ešte dôležitejšej úlohe únie v blízkovýchodnom mierovom procese. Izrael je však proti. A otázka je aj to, či Tel Aviv a Washington vôbec dovolia presadiť prípadnú iniciatívu Bruselu.

Ako je možné, že Palestínčanov nezasiahla tzv. arabská jar?
Palestínčania ju už majú za sebou. Bolo to v čase, keď sme uskutočnili veľké zmeny v palestínskom systéme. Keď hnutie Hamas vyhralo voľby. Keď sa pri moci striedali rôzne strany. Bolo to pre nás normálne. Keď však Hamas vyhral hlasovanie, uskutočnil ozbrojený prevrat v snahe ešte viac posilniť politickú moc získanú demokratickým procesom. S nádychom irónie tak možno konštatovať, že Palestínčania vlastne arabskú jar trpia.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 13 debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #demisia #Palestína