Rodák z Aleppa, najväčšieho mesta Sýrie, ktoré vojna z veľkej časti premenila na ruiny, je už tretí deň v Maďarsku. Podliezol ostnatý drôt na srbskej hranici a dúfal, že k svojej manželke, mame a bratovi, ktorí sa uchytili v Holandsku, sa čoskoro pripojí.
Namiesto toho sa spolu takmer s troma tisíckami migrantov tiesni v najväčšej čakárni strednej Európy. „Mám lístok do Mníchova, dal som zaň 125 eur, ale momentálne je mi nanič,“ hovorí Razzáh, ktorý doma v Aleppe, známom aj pod názvom Haláb, pracoval ako šofér. Mal smolu. Na Keleti dorazil deň po tom, čo sa maďarská polícia v pondelok stiahla zo stanice, a bezmála trom tisíckam šťastlivcov nik nebránil v tom, aby nastúpili na spoj Budapešť – Viedeň – Mníchov.
V utorok sa však všetko zmenilo. Predpoludním ešte utečencov púšťali aspoň na stanicu, kde si mnohí stihli kúpiť lístky. Potom sa však pred nimi brány zavreli. Polícia ich bez schengenských víz na nástupištia nepustí. Razzáh pozerá na policajný kordón, ale asi k dvestočlennému tvrdému jadru migrantov, ktorí sa hlasno dožadujú otvorenia cesty na Západ, sa nepridá.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Mladý Sýrčan sa nechce do ničoho zamiešať. Vzbura, o akú sa v pondelok pokúsili zo dve stovky migrantov na inej budapeštianskej stanici Kőbánya-Kispest, to nie je nič pre neho. Rozumie však tým, čo im praskli nervy, keď sa od srbskej hranice doviezli do Budapešti a úrady ich odtiaľto šikovali presne opačným smerom, ako majú namierené – do záchytného centra vo východomaďarskom Debrecíne.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
„Budem tu trpezlivo čakať, kým nás nevpustia do vlakov. Raz sa to musí stať,“ verí Razzáh. Kedy a či vôbec sa utečenci dočkajú, to dnes v Budapešti nik netuší.
Reportáž z budapeštianskej stanice Keleti opisuje aktuálnu situáciu po tom, ako maďarské úrady zavreli jej brány pred utečencami, ktorí sa snažia dostať do vlakov smerujúcich do Západnej Európy. Celú reportáž si môžete prečítať vo štvrtkovom vydaní denníka Pravda.