Nielen Západ stále vedie diskusiu o povstalcoch, islamistoch, teroristoch a režime Bašara Asada. Takže, kto je kto v Sýrii?
Keď Sýrčania vyšli do ulíc vo roku 2011, išlo o legitímne požiadavky proti režimu. Nanešťastie Asad reagoval násilím, ktoré splodilo ďalšie násilie. Keď ste v uliciach a nemáte sa kam vrátiť, lebo doma by vás zabili, čo urobíte? Hovoríme o režime, ktorý za členstvo v Moslimskom bratstve ukladá trest smrti. Tak to nebolo ani v Egypte. Najtragickejším príbehom Sýrie je, že opozícia musela siahnuť po násilí. Na začiatku boli rebeli veľmi rôznorodí. Bol to aj dosť veľký problém, čo sa týka koordinácie. Islamisti z Moslimského bratstva však neboli veľmi silní. Aj preto, lebo režim v minulosti zlikvidoval mnoho jeho lídrov. Čo sa týka opozície v Sýrii, veľa zmenil nástup Islamského štátu (ISIL). Nikto nečakal, že táto organizácia bude taká úspešná.
Prečo k tomu došlo?
Vojenskú zložku ISIL tvoria bývalí ľudia Saddáma Husajna. Organizácia tvrdí, že reprezentuje sunitov. Sú to triky, ktoré používajú všetci. Spomeňte si, ako Saddám obsadil Kuvajt v roku 1990 a čelil vojne zo strany západných mocností. Diktátor sa oháňal heslom Alahu Akbar – Boh je veľký. Dostal sa do ťažkostí, tak sa prostredníctvom náboženstva snažil získať si popularitu. ISIL robí podobné veci. Okrem toho by sme nemali byť naivní. Islamský štát získal rôznu podporu. Netvrdím, že je to výtvor Asadovho režimu. Ale je potrebné sa na to dívať aj z hľadiska stratégie Damasku. ISIL je nepriateľ, proti ktorému môžu bojovať všetci.
Ako to súvisí s Asadom?
Ak je nepriateľom všetkých niečo ako Islamský štát, tak Asad má po starostiach. On nie je najhorší, hoci zabil desaťtisíce ľudí. Ale on neukazuje verejnosti popravy, nespráva sa ako Islamský štát. A tak Asadovi ešte pomôže aj svet. Pozrite sa, čo robí Rusko. Bez ohľadu na to, že Asadov režim je známy mučením ľudí.
Keď sa vrátime k otázke o sýrskej opozícii…
Nanešťastie tá si nezískala dostatočnú podporu Západu. Sýrskej slobodnej armáde bolo niečo sľúbené, čo spojenci nedodržali. Západ pritom tlačil na Turecko a Jordánsko, aby sa rozišli s Asadom. Ankara a Damask udržiavali vzťahy ešte do septembra 2011. Americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintoná vyzývala Turecko, aby sa odvrátilo od Asada. Ale Západ neurobil nič, čo by situáciu zmenilo. Ukázalo sa, že nemá až taký záujem veci riešiť. Možno mu aj vyhovovalo, že v Sýrii islamisti začali bojovať medzi sebou. Azda je dôvodom aj to, že v krajine nie je ropa. Západ tak či onak nesplnil sľuby dané Sýrskej slobodnej armáde. Tá teraz bojuje súčasne s Asadovým režimom aj s ISIL. Tieto dve sily, ako som už naznačil, sa navzájom potrebujú. Najlepším verbovacím nástrojom pre ISIL je existencia Asada. ISIL tvrdí, že je jedinou silou, ktorá stojí proti režimu. Zaujímavé však je, že to niekedy vyzerá tak, akoby Asad a ISIL medzi sebou ani príliš nebojovali. Väčší konflikt vedú proti ostatnej opozícii.
Z rôznych príčin sa zdá, že sýrska opozícia má väčšie či menšie problémy sama so sebou. S kým sa teda rozprávať, ak by sme mali dospieť v krajine k nejakému politickému riešeniu? Islamský štát a skupiny napojené na Al-Kajdá to byť nemôžu. Islamisti z Moslimského bratstva asi tiež nie. Kto je umiernená opozícia?
Je to stále Sýrska slobodná armáda. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov povedal, že cieľom je jednotná, sekulárna Sýria. Nechápem však, kto také niečo vytvorí. Vo vojne v Sýrii zomrelo už 300-tisíc ľudí. Teraz ideme hľadať akési striktne sekulárne sily? Nikto taký nezostal. Keby sme boli v Sýrii niekedy v roku 2000, tak by som si to asi vedel predstaviť. Bašár Asad vtedy nahradil otca Háfiza, ako nový, na Západe vzdelaný, umiernený prezident. Vtedy sme mohli byť optimistickí. Výrazne sa zlepšili vzťahy Sýrie s Tureckom. Vtedajší premiér Recep Tayyip Erdogan hovoril o Bašárovi Asadovi ako o bratovi. Spolu chodili na dovolenku. Turecko to vnímalo tak, že ak bude mať dobré vzťahy so Sýriou, dokáže lepšie ovplyvniť režim. A niečo sa aj podarilo. Ankara prispela k tomu, aby Damask prepustil mnoho politických väzňov. Turecko nehovorilo, že chce v Sýrii demokraciu, iba sa snažilo upraviť režim. Krok za krokom. Lenže po roku 2011 a následnej vojne všetky tieto predstavy padli. Sýrska slobodná armáda je však opozícia, s ktorou sa možno rozprávať. Je pluralistická. Sú v nej sekulárne skupiny.
Nakoľko je potrebné rozprávať sa s Asadom?
Je zaujímavé, že pre niekoho má Asad ešte stále nasadenú masku sekulárnej či socialistickej rétoriky. Je to lákavé pre mnohých Američanov a Európanov. Dôvodom, je že na Západe takejto rétorike rozumiete. Vaša politika sa pohybuje v póloch medzi liberálnymi demokratmi a konzervatívnymi demokratmi. Keď počujete niečo zo Sýrie, čo hovoria islamisti, tak to nechápete. Potom príde Asad a používa nacionalistický, socialistický a sekulárny jazyk. Tomu rozumiete. Nemyslím si však, že preto by sme mali prižmúriť oči nad tým, že jeho režim pozabíjal desaťtisíce ľudí.
Je možné v tejto situácii dospieť k voľbám v Sýrii, ktoré by mali byť podľa mnohých pozorovateľov riešením? Hovorí o nich aj Rusko.
A budú to voľby, v ktorých bude môcť kandidovať len opozícia schválená režimom? Bez existencie slobody slova a tlače? Ak Rusko hovorí o voľbách, povedal by som, že by sa konali v takejto atmosfére. Politické riešenie však je možné, hoci nie som veľký optimista. Aj keď sa mi to príliš nepáči, Asad v ňom bude musieť hrať nejakú úlohu.