Napriek tomu Carter oznámil aj konkrétnu stratégiu v Sýrii a Iraku. Zhrnul ju do tzv. troch R: Rakka, Ramádí a razie. Premenené na drobné to má znamenať, že USA zasiahnu proti radikálom z IŠ v sýrskej provincii Rakka, ako aj do boja o kontrolu irackého mesta Ramádí. Carter zároveň zdôraznil, že USA „nedovolia Moskve narušiť priebeh a rozsah amerických akcií proti IŠ". Pritom nie je tajomstvom, že je to práve Rusko, ktoré už niekoľkokrát vyzvalo USA na spoluprácu v boji proti teroristom z IŠ a navrhlo aj konkrétne rokovanie na vysokej úrovni, čo Washington odmieta.
Carterove slová o možnosti pozemnej operácie v tej či inej forme zaznievajú v čase, keď administratíva prezidenta USA Baraka Obamu je proti akejkoľvek pozemnej akcii v Sýrii vrátane boja proti IŠ. A v prípade 3 500 amerických vojakov v Iraku majú cvičiť armádu. Na druhej strane USA pozvali na rokovanie o Sýrii do Viedne aj Irán. A to napriek tomu, že podporuje sýrskeho lídra Bašára Asada, ktorého by aj vo Washingtone videli čo najskôr „mimo hry". Rovnako ako aj krajiny Perzského zálivu, ktoré sa Teheránu boja viac ako Islamského štátu.
„Chcú síce zvíťaziť nad radikálmi z IŠ, ale sú zároveň kategoricky proti víťazstvu Iránu. Situáciu ešte viac komplikuje americko-iránska dohoda o jadrovom programe, ktorú na sunnitskom Blízkom východe mnohí považujú za tichý súhlas Washingtonu s iránskou hegemóniou," pripomenul Henry Kissinger, bývalý poradca prezidentov Nixona a Forda pre otázky národnej bezpečnosti, v analytickom článku v novinách The Wall Street Journal. Svoju pozornosť zameral aj na ruské vojenské aktivity v Sýrii. Podľa neho Moskva v konečnom dôsledku netrvá na „večnom" Asadovom vládnutí v Damasku.
„Ide skôr o klasické udržanie rovnováhy síl a eliminovanie hrozby sunnitského terorizmu na južných hraniciach Ruska. Je to geopolitický a nie ideologický problém, aj riešiť by sa mal na geopolitickej úrovni," poslal Kissinger nepriamo signál aj do Kongresu USA, v ktorom republikáni neprestávajú snívať o tvrdom protiruskom kurze namiesto spolupráce s Moskvou proti spoločnému nepriateľovi. Ešte pred vyjadrením Cartera v Kongrese pripomenul Kissinger, že „nech je to, ako chce, prítomnosť ruských jednotiek v regióne – a tým viac ich podiel na bojových operáciách – zostáva výzvou, ktorú blízkovýchodná americká politika nezažila najmenej štyri desaťročia".
Viacerí pozorovatelia pripomínajú, že súčasná americká politika v neuralgickej oblasti Blízkeho východu „visí" dnes medzi dvoma tvrdými blokmi: sunnitským (Egypt, Jordánsko, Saudská Arábia a krajiny Perzského zálivu) a šiitským (Irán, šiitská časť v Iraku vrátane Bagdadu, juh Libanonu kontrolovaný Hizballáhom a jemenskí Húsíovia). V tomto prípade neplatí, že nepriateľ tvojho nepriateľa je tvojím priateľom. Na Blízkom východe dnes totiž platí, že nepriateľ tvojho nepriateľa je aj tvojím nepriateľom. V tejto súvislosti vyznieva konštatovanie ruského blízkovýchodného odborníka Jevgenija Satanovského na adresu Američanov ako zdvihnutý prst.
„Zradili Južný Vietnam, Taiwan, Izrael, ale aj Saudov. Nie nadarmo sa hovorí, že byť spojencom USA ešte nič neznamená. Aj arabské príslovie vraví, že byť nepriateľom Američanov je nebezpečné, ale byť ich priateľom je nebezpečné dvojnásobne. A hovorí to aj jordánsky kráľ, ktorý najlepšie vie, čo sú to spojenci," povedal Satanovskij v stredu rozhovore pre rozhlasovú stanicu Vesti FM.