Pre Rusov to nebol jednoduchý rok. Prvý raz za takmer šestnásť rokov, odkedy je Putin pri moci, si museli utiahnuť opasky; ich reálne príjmy sa pod tlakom nízkych svetových cien ropy i západných sankcií o desatinu scvrkli. Boli svedkami bezočivej politickej vraždy opozičného lídra Borisa Nemcova priamo pod oknami Kremľa i bojkotu vojenskej prehliadky na Červenom námestí, kde na tribúne v Deň víťazstva chýbali západní štátnici. Stali sa terčom najkrvavejšieho teroristického útoku za viac ako desaťročie od masakry v beslanskej škole, keď v októbri bombový útok na lietadlo s dovolenkármi na Sinaji zabil 224 ľudí. A zaznamenali aj to, čo sa zdalo byť od konca studenej vojny nemysliteľné, aby stíhačky Turecka, členskej krajiny NATO, zostrelili ruský bombardér.
Nič z toho však dôveru ruskej verejnosti k hlave štátu nepodlomilo. Naopak. Podpora Putina, uznávaného za garanta blahobytu, bezpečnosti a národnej hrdosti, sa vyšplhala k novým výšinám. Tento paradox zaujal aj zostavovateľov rebríčka magazínu Forbes: „Medzinárodné sankcie, zavedené po tom, čo zabral Krym a začal sprostredkovanú vojnu na Ukrajine, otriasli rubľom a prehĺbili recesiu v Rusku, Putinovi však neublížili. Jeho preferencie dosiahli historický rekord 89 percent. Začal s bombardovaním v Sýrii, stretol sa s prezidentom Bašárom Asadom, čím ukázal slabosť USA a NATO v regióne a posilnil vplyv Ruska.“
Mierotvorca s bombami
Uznania sa Putin dočkal aj od ďalšieho rešpektovaného časopisu Foreign Policy, ktorý ho medzi globálnymi mysliteľmi roku 2015 ocenil v kategórii ľudí prijímajúcich rozhodnutia. Pravda, zdôvodnenie (,,za rolu mierotvorcu, zahranú bombardovaním") neskrýva iróniu, úplne v duchu karikatúr zobrazujúcich Putina s olivovou ratolesťou v jednej a kalašnikovom v druhej ruke. Foreign Policy však nepopiera Putinove výdobytky: „V globálnom zmysle posilnil pozície Asada, upevnil kľúčovú rolu Ruska pri akýchkoľvek mierových dohodách, a ako poznamenala televízna stanica CNN, obohral Ameriku.“
Postrach súperov
Tajomstvo svojho úspechu Putin neskrýva. Na októbrovej diskusii Valdajského klubu, na ktorú si každoročne pozýva prominentných politológov, novinárov a vyslúžilých politikov zo sveta i z domova, sa trocha freudovsky vrátil do svojho pohnutého „chuligánskeho“ detstva. „Ešte pred päťdesiatimi rokmi ma leningradská ulica naučila jednému pravidlu: keď je bitka nevyhnutná, treba udrieť ako prvý,“ poznamenal podľa prepisu zverejneného na oficiálnej webovej stránke Kremľa.
Túto jeho schopnosť už pred pol storočím vypozoroval Anatolij Rachlin, tréner džuda, ktorý z pouličného bitkára vychoval majstra športu a držiteľa čierneho pásu. „Jeho nevypočítateľnosť bola postrachom súperov. Falošnými výpadmi ich dokázal doslova obohrať,“ povedal pred časom dnes už nebohý Rachlin v rozhovore pre Pravdu. „Vedel využiť silu aj váhu protivníka vo svoj prospech. Lovil ich na slabých chvíľkach. Nikto nevedel vopred odhadnúť, kedy a z ktorej strany ho zvalí na zem,“ chválil nebojácnosť a prefíkanosť svojho niekdajšieho zverenca.
Foto: SITA/AP, RIA-NOVOSTI/SERGEY GUNEYEV
Hra bez pravidiel
Prenesenie taktiky z ulice či tatami do arény svetovej politiky dokáže stále mnohých zaskočiť. „Západným mozgom je zložité pochopiť kremeľskú predstavu svetového poriadku založenú na zásade, že udrieť musíte ako prvý,“ uznáva ruská politologička Lilia Ševcovová.
Ševcovová, ktorá pracuje pre americký Brookingský inštitút, na sociálnej sieti zverejnila kritickú diagnózu najnovšieho vývoja vzťahov Kremľa so Západom: „Vo svete, aký ponúka Putin, je všetko relatívne: agresor môže byť sprostredkovateľom pri hľadaní východiska vojny, ktorú sám rozpútal. Narušiteľ medzinárodných dohôd sa stáva iniciátorom nových koalícií. V tomto svete sa rovnováha síl zakladá nie na sile, ale na pripravenosti hrať bez pravidiel. Je to svet slabých, ktorí si nemôžu dovoliť priznať si slabosť. Je to svet tých, ktorí sú pripravení vydierať silných, čo majú slabú vôľu, aj tých, ktorí sú ochotní obchodovať so svojim pragmatizmom.“
Až na hranu
Ako ďaleko je Putin pripravený zájsť, to prezradil v marci v televíznom dokumente k prvému výročiu zabratia Krymu. Priznal v ňom, že pre prípad ozbrojeného odporu zo strany Západu zvažoval nasadenie jadrových zbraní. Washingtonu vraj vtedy jasne odkázal, nech neriskuje svetový konflikt: „Toto je naša zem. Za čo tu chcete bojovať? Neviete?! A my vieme. A sme na to pripravení.“
O Donbas však už ani on nebol pripravený hrať vabank. Na „summite poslednej nádeje“, ako februárovú schôdzku lídrov Ruska, Nemecka, Francúzska a Ukrajiny v Minsku nazvali viacerí štátnici, Putin pristúpil na zmrazenie konfliktu, ktorý hrozil prerásť do ešte krvavejšej vojny. Podľa moskovského analytika Alexeja Makarkina sa Putin uzavretím minských dohôd na medzinárodnú scénu vrátil ako kľúčový hráč. „Západní partneri ho pôvodne chceli izolovať, potom sa však zhodli, že predsa len s ním treba viesť dialóg, aby nepodnikol nejaké nenapraviteľné kroky,“ povedal pre Pravdu.
Neignorovateľný
Váha Ruska ešte vzrástla po tom, čo v septembri Putin vyslal do Sýrie vzdušné sily. „Hodnotová priepasť, ktorá delí Rusko a Západ, naďalej umožňuje iba úzky rámec spolupráce medzi nimi. Putin však partnerov dotlačil do situácie, keď si nemôžu dovoliť ignorovať ho,“ myslí si ruský vojenskopolitický analytik Alexand Goľc.
„Neschopnosť Američanmi vedenej koalície poraziť teroristickú organizáciu Islamský štát, prílev sýrskych utečencov do Európy, parížske masakry – to všetko pomkýna Západ k udržiavaniu pragmatických vzťahov s Ruskom,“ povedal Goľc pre Pravdu.
Putin má oveľa voľnejšie ruky pri rozhodovaní ako jeho západní partneri, myslí si analytik Makarkin. Bolo to podľa neho vidno aj pri hladkom prenesení ťažiska štátnej propagandy z Ukrajiny na Sýriu, na teroristov a ich tureckých „napomáhačov“.
„Na Západe musia politici citlivo reagovať na nálady verejnosti, inak prídu o moc. Rusko je iná krajina,“ vysvetľuje analytik a dodáva: „Opozíciu tu ľudia nevnímajú ako alternatívu, vďaka čomu tí, čo sú pri moci, sa môžu cítiť pokojne a pohodlne. Putinovu sýrsku operáciu väčšina Rusov schvaľuje. Nepýtajú sa, čo v tej vzdialenej arabskej krajine hľadáme. Vnímajú to ako potvrdenie sily krajiny v zmysle: Sme veľmoc, vrátili sme sa do svetovej arény, s Američanmi sme si rovní.“