Koncom roka 1989 slávnostne prestrihol ostnatý drôt na hranici deliacej nielen Československo a Nemecko, ale aj východný a západný blok. Vývoj vedúci k pádu železnej opony spustil už o dva mesiace skôr, keď v posledný septembrový deň tisícom východných Nemcov, ktorí sa tiesnili na západonemeckej ambasáde v Prahe, oznámil, že cesta na Západ je pre nich voľná.
„Bol to najkrajší a najšťastnejší deň v mojom politickom živote," spomínal neskôr na pamätnú balkónovú scénu. Po vyjednávacom maratóne, ktorý – hoci mal krátko po infarkte – neúnavne viedol v newyorskom sídle OSN i v Prahe, mohol vysloviť svoju najslávnejšiu vetu. „Milí krajania, prišli sme k vám, aby sme vám oznámili, že dnes vaše vycestovanie…“ povedal z balkóna veľvyslanectva a posledné slová jeho posolstva zanikli v nadšených ováciách. Genscher, rodák z predmestia východonemeckého Halle, vraj vtedy netušil, že otvorením cesty pre pätnásťtisíc občanov NDR na Západ práve dáva do pohybu udalosti, ktoré do štyridsiatich dní vyvrcholia pádom Berlínskeho múru.
"Genscher bol jedným z najlepších ministrov zahraničných vecí, akých Nemecká spolková republika mala. Bol otvorený novým nápadom, bol mimoriadne bystrý. Bol to politik s predstavivosťou. Zaujímali ho všetky aspekty zahraničnej politiky,“ uviedol pre Pravdu o Genscherovi Michael Gehler, expert na nemeckú históriu a politiku z univerzity v Hildesheime.
Odborník pripomína aj to, ako sa Genscher snažil dívať do budúcnosti. "Spolu s vtedajším talianskym ministrom zahraničných vecí Emiliom Colombom vytvoril v roku 1981 iniciatívu európskej politickej únie. Ešte pred pádom Berlínskeho múru Genscher písal o európskej menovej únii,“ vysvetlil Gehler.
„Nik nebol väčším majstrom ako Genscher vo vyjednávaní medzi rôznymi postojmi a v masírovaní ega partnerov, len aby dospel k riešeniu. Znovuzjednotenie Nemecka je toho najlepším príkladom,“ zhodnotil jeho rolu Eric Langenbacher z Georgetownskej univerzity. „Samozrejme, politik jeho veľkosti a politickej dlhovekosti – veď ministrom zahraničných vecí bol 18 rokov – mal aj zdravú dávku machiavelizmu a dopustil sa viacerých chýb,“ dodal pre Pravdu. Za sporné momenty považuje ním zosnovaný pád vlády Helmuta Schmidta v roku 1982, zbabranú operáciu na oslobodenie izraelských rukojemníkov na mníchovskej olympiáde, ktorú nariadil v roku 1972 ako vtedajší minister vnútra, ako aj príliš horlivé uznanie nezávislosti Chorvátska v roku 1991, ktoré podľa kritikov zapôsobilo ako rozbuška pre dramatický rozpad Juhoslávie. „Tieto nedostatky však nemôžu zatieniť výnimočnosť tohto štátnika a jeho obrovské zásluhy za mier v našej dobe,“ dodal expert. Sám Genscher za najnešťastnejšiu epizódu svojej politickej kariéry a osobný najhlbší pád považoval spomínanú rukojemnícku drámu na mníchovskej olympiáde. Keď palestínske komando prepadlo izraelský tím, Genscher sa ponúkol na výmenu za zadržiavaných športovcov. Vyjednávania však stroskotali a záchranná akcia bola totálnym zlyhaním. Jedenásti športovci prišli o život.
Na čele diplomacie sa mu darilo podstatne lepšie. Bol trpezlivý vyjednávač, používal takzvanú mäkkú silu a staval mosty medzi Západom a Východom. Vytvoril štýl, ktorého sa pridržiavajú aj jeho nástupcovia vo vedení ministerstva zahraničných vecí. Pre obratné lavírovanie a umenie byť so všetkými zadobre sa v Nemecku dokonca zaužíval pojem „genscherizmus“.
„Genscher bol predstaviteľom tradičnej mnohostrannej povojnovej zahraničnej politiky západného Nemecka a významne prispel k tomu, aby sa jeho krajina stala uznávaným popredným európskym hráčom,“ povedal pre Pravdu Christian Schweiger, politológ z Durhamskej univerzity. „V pamäti zostane ako vášnivý Európan a architekt znovuzjednotenia Nemecka. Na druhej strane jeho diplomacia ,šekovej knižky' bola po zjednotení Nemecka terčom kritiky zo strany domácich partnerov a predovšetkým USA, ktoré od Berlína očakávali, že sa výraznejšie zapojí do znášania vojenského bremena. Kontroverzne bolo vnímané aj to, keď liberáli pod jeho vedením vycúvali z koalície so sociálnymi demokratmi a podporili zvolenie kresťanského demokrata Helmuta Kohla za kancelára,“ pripomenul Schweiger, ktorý napriek tomu Genschera považuje za „výrazného predstaviteľa povojnovej generácie lídrov, ktorí ešte mali nadšenie a víziu zjednotenej Európy“.
Ani po tom, čo v roku 1992 odišiel z politiky, Genscher neprestal verejne hlásať svoje názory. Varoval pred novým rozdelením Európy, volal po reštarte ochladených vzťahov s Moskvou. Svoje privilegované vzťahy s Kremľom využil pred dvoma rokmi, keď sa mu podarilo presvedčiť prezidenta Vladimira Putina, aby omilostil väzneného opozičného podnikateľa Michaila Chodorkovského a umožnil mu opustiť krajinu.