Podľa amerických médií vsádza na inštitút superdelegátov – teda tých účastníkov júlovej záverečnej konferencie demokratov vo Filadelfii, ktorí môžu hlasovať bez ohľadu na výsledky primárok. Pre Sandersa sú superdelegáti hlavnou hrozbou, ale aj hlavnou nádejou.
Sedemdesiatštyriročný senátor za Clintonovou vo volebnej štatistike ďaleko zaostáva – zatiaľ čo bývalá prvá dáma má na svojom konte 1 749 hlasov účastníkov nominačnej konferencie, Sanders ich má len 1 061.
Bez započítania superdelegátov je pomer 1 280 ku 1 030 v prospech Clintonovej. Keď v roku 2008 Clintonová zaostávala za Obamom o 100 hlasov, považovali jej nominačný boj za stratený.
Sanders stavia svoje nádeje na presvedčení, že pri filadelfskom hlasovaní nakoniec získa priazeň superdelegátov. Tí svoje preferencie síce už zverejnili a väčšina z nich podporila Clintonovú, svoje rozhodnutie môžu však kedykoľvek zmeniť. Pomer hlasov by bol razom iný.
Status „lepších“ delegátov je v Demokratickej strane relatívne novinkou, platí od roku 1984. Strana si ho vtedy odhlasovala preto, aby dala väčšiu právomoc svojim zaslúžilým členom, ktorí sú tvárou demokratov a určujú ich politickú líniu. Chcela sa tak vyhnúť karambolu z roku 1972, keď získal nomináciu George McGovern, ale v novembrových prezidentských voľbách potom prehral v 49 z 50 štátov s Richardom Nixonom.
Systém o 12 rokov neskôr v súboji s Ronaldom Reaganom spochybnil Walter Mondale, keď sa stal demokratickým kandidátom už z vôle superdelegátov zo straníckeho vedenia. Prehral totiž v 49 amerických štátoch rovnako ako McGovern, pravidlo však neodvolali. V súčasnosti tvoria superdelegáti asi 15 percent z celkového počtu 2 383 delegátov nominačnej konferencie a ich vplyv je kľúčový.
U republikánov víťaz berie všetko
Sandersovi nehrá do kariet ani volebný systém demokratov. Na rozdiel od republikánov, ktorí nevylučujú prideľovanie nominačných delegátov podľa zásady „víťaz berie všetko“, v demokratickom tábore sa delegátske hlasy rozdeľujú zásadne proporčne.
Svojich delegátov preto získava aj politik, ktorý za víťazom zaostal. Aj keď Sanders vyhral osem zo siedmich minulých nominačných zhromaždení, náskok Clintonovej práve z tohto dôvodu nijako zásadne nestiahol. Bodovala totiž aj ona.
Bez podpory superdelegátov nemožno demokratický nominačný súboj vyhrať, a Sanders zatiaľ túto podporu nemá. Jeho „plán B“ sa opiera o nádej, že väčšiu časť superdelegátov získa na svoju stranu a presvedčí ich urputnosťou svojho snaženia, podporou od mladej generácie i pomerne nízkou celoštátnou popularitou Clintonovej.
Preto Sanders nemieni na prvý pohľad beznádejný súboj vzdať a uisťuje, že bude viesť nominačný zápas až do konca. Nešetrí útokmi na Clintonovú, zatiaľ čo tá si vraj šetrí muníciu na svojho hlavného republikánskeho súpera Donalda Trumpa.
„Volebný štáb Bernieho Sandersa predpokladá, že superdelegáti si zvolia svojho kandidáta až po tom, čo voliči odovzdajú všetky svoje hlasy – nie predtým,“ povedal agentúre AP hlavný Sandersov poradca Tad Devine.