Vojenský zásah Ruska určite prispel k posilneniu režimu Bašára Asada. Znamená však aj oslobodenú Palmýru, rokovania a prímerie, hoci nedokonalé. Ako teda hodnotíte vojenské vystúpenie Ruska v Sýrii?
Závisí to od toho, ako definujete úspech. Asadovmu režimu sa nedávno podarilo dobyť Palmýru s výraznou pomocou ruského letectva. Ale aj pozemné jednotky boli do značnej miery tvorené členmi libanonského hnutia Hizballáh a miestnymi silami organizovanými Iránom a jeho Revolučnými gardami. Prečo o tom hovorím? Lebo z toho je jasné, že na to, aby ste porazili extrémistické skupiny v Sýrii, potrebujete širší front. Vrátane tamojšej umiernenej opozície. Ak bolo cieľom Ruska posilniť Asadov režim, tak sa mu to podarilo. Keď chce Moskva naozaj bojovať s radikálmi, je potrebné oveľa viac.
Čo sa musí stať?
Rusko by malo prinútiť Asada k vážnym politickým ústupkom. A v konečnom dôsledku sa to musí týkať aj jeho osoby. Nemyslím si, že to Moskva spraví. Rusko však za to celkom nemôže. Moskva síce Asadov režim zachránila od kolapsu, ale jednoducho teraz je prezidentovo postavenie silnejšie a má veľa sebadôvery. Áno, konečne hovorí o nejakých zmenách. Ale len čo sa týka ústavy. Dobre však vieme, že nehovorí o nijakých reálnych reformách.
Lenže je Asad neprijateľný? Ani na Západe nie sú výnimkou hlasy, že radšej mať autoritatívnych vodcov, diktátorov, ako problémy, ktoré spôsobilo ich odstránenie v Iraku či Líbyi.
Nemyslím si, že len my sme vytvorili chaos. Ten je výsledkom aj toho, čo už predtým v týchto krajinách bolo. V niektorých štátoch sme k tomu prispeli takpovediac poslednou kvapkou. Irak je toho príkladom. V Líbyi sme však boli v situácii, keď jednotky Muammara Kaddáfího boli pripravené zmasakrovať revolúciu. Zasiahli sme preto. Nezačali sme však povstanie v Líbyi. Sú momenty, keď sa musíte rozhodnúť a konať. Keď sme tvrdili, že Asad použil chemické zbrane, mali sme zasiahnuť.
K tomu nedošlo.
A ja rozumiem, prečo sa prezident Barack Obama takto rozhodol. Bolo to veľmi ťažké uvažovanie. Revolúcia Sýrčanov má patriť im, nie zahraničiu. Lenže Asadove sily majú na svedomí viac obetí, viac vyhnaných ľudí z domov ako akákoľvek iná skupina v Sýrii. Damask použil chemické zbrane. Mimochodom, teraz sme svedkami takýchto útokov aj zo strany teroristickej organizácie Islamský štát (IS). Ale Asadove sily chemické látky použili najčastejšie. Zlyhali sme, nezastavili sme to. Sýrčania preto odchádzajú z vlastnej krajiny. Preto sú v Európe. A vrátili by sa len vtedy, keby mali vládu, pri ktorej by sa nemuseli báť o život.
Zásah Ruska v Sýrii znamená, že Kremeľ a Biely dom sedia za jedným stolom.
Dá sa to dosiahnuť?
Snaha vyriešiť konflikt v Sýrii je založená práve na tom, že nechceme, aby ľudia krajinu opúšťali. A po druhé je podstatné, aby sme porazili radikálov. Súhlasím, že v tom Rusko zohráva úlohu. Otázkou je, akú rolu chce hrať. Ako som povedal, malo by prinútiť Asada k skutočným ústupkom.
Čo očakávate od opozície?
Opozíciu tvorí mnoho skupín. Na to je však dobrý dôvod. Veľká časť povstania v Sýrii je záležitosťou lokálnych organizácií, ktoré vedú miestni ľudia. Je to legitímne, povstali proti útlaku, ale v prvom rade sledujú lokálne záujmy. Ďalšou prekážkou jednotnosti opozície sú extrémistické skupiny. Je to aj prípad organizácie al-Nusra napojenej na Al-Kajdá. Podporovala opozíciu, vytvorila si na ňu väzby, hoci tá proti nej aj bojuje a protestuje. Toto je situácia najmä na severe krajiny. Na juhu je to lepšie, tam už vidíme istú jednotu.
IS stratil časť územia v Sýrii aj Iraku. Začína byť boj s ním úspešný?
Je pod vojenským tlakom. Stráca územie, ustupuje pre Kurdmi, v niektorých oblastiach pred vládnymi silami. Lenže, ako som už naznačil, na boj s ním potrebujete pozemné jednotky. Nikto ich nemá k dispozícii dostatok. Asadov režim sa opiera o Hizballáh a Irán, ale to nie je možné donekonečna. Potrebovali by sme národné sýrske sily, ktoré by bojovali proti extrémistom. Nemáme ich však.
Viac ráz ste spomenuli ústupky, kompromisy režimu. Čo to teda presnejšie znamená?
Jednoduchým riešením by bolo, keby Asad odstúpil. Potom by vznikli nové štruktúry, ktorých časť by tvoril aj režim. Je to možné. Mohli by sme sa dopracovať k novej ústave a novému usporiadaniu krajiny, k voľbám. Ak režim bude ochotný vzdať sa značnej časti moci. Skôr teraz počúvame, že Asad by zatiaľ zostal a odstúpil by neskôr. Neviem si však predstaviť, že sa bude dať ukončiť vojna v Sýrii v prípade, že Asad bude ďalej vládnuť.
Aké kompromisy musí urobiť opozícia?
Bude musieť súhlasiť s tým, že sa o moc podelí s niektorými štruktúrami existujúceho režimu. Ale pravda je, že to nevyzerá ako pravdepodobný scenár. Opozícia však na to ide celkom múdro. Hovorí, že bude spolupracovať, ale žiada gestá na budovanie dôvery. Ukončenie blokád, dodávky humanitárnej pomoci. Režimu sa do toho veľmi nechce. Myslím však, že USA aj Rusko majú záujem o spoluprácu v tejto oblasti.
Čo chce dosiahnuť v Sýrii Irán?
Teherán vyslal vlastné jednotky, podporuje šiitské milície. Irán pomáha stabilizovať Asadov režim. Budú to však Moskva a Teherán robiť donekonečna? Nebude to pre nich príliš nákladné? Cez toto uvažovanie by sa možno mohol nájsť kompromis. Správanie Iránu sa však po dohode o jeho jadrovom programe nezmenilo tak, ako by si USA želali. Myslím si tiež, že Irán a Rusko nemajú rovnaké ciele v Sýrii. Teherán nepotrebujú až takého silného Asada, aby si mohol ďalej uplatňovať vplyv v krajine. Rusku silná vláda v Sýrii neprekáža, keď bude sledovať jeho záujmy. Časť toho, čo Moskva robí, je dané tým, ako chce vyzerať. Zásah Ruska v Sýrii znamená, že Kremeľ a Biely dom sedia za jedným stolom. Týka sa to Sýrie. Ale postranným motívom je aj Ukrajina. Rusko dúfa v širšiu dohodu.
Bude jej Západ naklonený?
Nemyslím si, že sa jej Kremeľ dočká. Ale Rusko v to dúfa. Predpokladá, že utečenecká kríza, ku ktorej zásahom v Sýrii čiastočne prispelo, mu vytvorí spojencov v Európe v podobe krajne pravicových strán. A že EÚ bude ochotnejšia zrušiť sankcie.