Priznanie sudkyne nepustí Buta na slobodu

Bolo to pritvrdé a neadekvátne, priznala Shira Sheindlinová, donedávna ešte federálna sudkyňa. V roku 2012 predsedala súdu s podnikateľom Viktorom Butom, ruským občanom odsúdeným na 25 rokov za "prípravu sprisahania s cieľom zabiť amerických občanov".

05.05.2016 07:23
debata (23)

„But síce bol v minulosti obchodníkom so zbraňami, ibaže v čase zatknutia v skutočnosti s tým už nemal nič spoločné. Chlapca nalákali na obrovskú sumu. Dala som mu minimálnu hranicu možného trestu, akú som mu mohla dať,“ cituje denník The New York Times Sheindlinovú, ktorá 27. apríla po 22 rokoch praxe odišla na vlastnú žiadosť do dôchodku.

Podľa nej But „nebol bojovníkom ani teroristom z hnutia Al-Kajdá, ktorého krédom by bolo vraždiť civilistov v supermarkete“. Na priznanie Sheindlinovej reagovala vzápätí Butova manželka Alla, podľa ktorej sudkyňa potvrdila, že prípad bol zinscenovaný.

"Všetko bolo zrežírované spravodajskými službami a prokuratúrou v rámci amerického antiteroristického zákona. Tak aby nezávislého a principiálneho sudcu vmanévrovali do prísne určeného rámca limitovaného na jednej strane 25-ročným trestom a na druhej doživotím.

V ňom sa musel pohybovať. Pritom vedel, že obvinenému musí uložiť trest, ktorý nezodpovedá obžalobe obvineného vznesenej prokuratúrou a porotou,“ cituje Allu Butovú agentúra RIA Novosti. Jej manžela zatkli ešte 6. marca 2008. Konkrétne v jednom z prepychových hotelových apartmánov v Bangkoku. Jeho posledné slová pred nasadením pút boli „game over“ (koniec hry).

„Nikdy som nepašoval zbrane, ale som s nimi obchodoval,“ cituje reakciu Buta ešte pred začiatkom vyšetrovania agentúra ITAR-TASS. Obchodoval však aj s extrémistami. Napríklad z Jednotného revolučného frontu v Sierre Leone či so stúpencami Charlesa Taylora v Libérii, ktorí mu platili diamantmi.

V Európe a USA to v polovici 90. rokov vyvolalo záujem rozviedok. Butove lietadlá v roku 2003 dopravovali aj americký náklad do Bagdadu. V čase, keď letecké kapacity Američanov boli maximálne vyťažené. But vozil aj potravinovú pomoc do Konga. Prepravoval vari všetko. Od gladiol cez mrazené kurčatá až po samopaly AK 47.

But sám priznal, že v rokoch 1993 až 2001 bol vlastníkom spoločnosti so sídlom v Spojených arabských emirátoch, ktorá pôsobila v oblasti leteckej dopravy, ale zároveň tvrdí, že podnikanie ukončil, keď sa stalo nerentabilným. Lenže kým mu to „sypalo“, platili ho dobre všetci. Vrátane USA i Ruska.

Napríklad podľa Los Angeles Times, ktoré sa odvolávajú na letové dokumenty, Butove stroje až 200-krát viezli do okupovaného Bagdadu americké zásielky. Iba lietadlá jednej zo štyroch Butových spoločností Irbis sa v Iraku otočili 142-krát. Pikantná je skutočnosť, že to bolo v čase, keď do amerických obvinení týkajúcich sa spolupráce s hnutím Al-Kajdá a Taliban zostávali Butovi necelé dva roky.

Podľa pasu sa But narodil ruským rodičom v Dušanbe v dnešnom Tadžikistane. V jednom z rozhovorov pre médiá však tvrdil, že pochádza z Turkménska, pričom tajné služby niektorých krajín uvádzali ukrajinský pôvod. Kariéru si budoval v Sovietskej armáde. Urobil tak po neúspešných skúškach na prestížny Moskovský inštitút medzinárodných vzťahov. Aj v armáde túžil zdokonaľovať sa v znalosti cudzích jazykov. Ovláda francúzštinu, portugalčinu, španielčinu, angličtinu a africký jazyk zulu. Je ženatý. S manželkou Allou má dve deti, syna a dcéru. Manželka vlastnila obchody s módnymi odevmi v Spojených arabských emirátoch, v JAR aj v Rusku.

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #viktor but