Neexistuje žiadny oficiálny údaj o tom, koľko sýrskych detí v Turecku pracuje. Podľa organizácií na ochranu ľudských práv sa tie, ktoré nechodia do školy, stali súčasťou šedej ekonomiky a pracujú za almužnu v mnohých odvetviach, vrátane poľnohospodárstva a textilu.
Agentúra AP detskú prácu priblížila na osude jedenásťročného Ahmada abú Bákira zo sýrskeho Halabu. Je jedným z detských robotníkov, ktorí v horúčave a dusne tvrdo pracujú v odevnej a obuvníckej dielni v meste Gaziantep, na juhu Turecka na hranici so Sýriou. Mai by byť v škole, ale namiesto toho vyrába nohavice a obuv pre ostatné deti.
Ahmad pracuje 12 hodín denne, šesť dní v týždni, v prepočte za zhruba za 30 eur. Robí rutinnú prácu, pri ktorej mu nezostáva ani chvíľa na to, aby sa hral so svojimi rovesníkmi. Chlapec vstáva o siedmej ráno, ide rovno do práce a nezastaví sa až do západu slnka, okrem krátkej prestávky na obed.
„(Po práci) idem domov na večeru, porozprávam sa s rodinou a potom idem spať,“ hovorí chlapec. Jeho otec Jahjá abú Bákir, ktorý pracuje s ním, by si želal, aby jeho syn chodil do školy.
„Nemáme však inú možnosť,“ vysvetľuje. Potrebujú dva príjmy, aby mohli zaplatiť nájom bytu, ktorý zdieľajú s cudzími ľuďmi a ešte k tomu posielať peniaze zvyšku rodiny, ktorý zostal v Sýrii. Medzinárodná organizácia práce označila 12. jún za Svetový deň boja proti detskej práci. Turecko je signatárom medzinárodného dohovoru o minimálnom veku, ktorý stanovuje, že najnižší zákonný vek na prácu je 15 rokov.