Vláda vo štvrtok schválila návrh základnej pozície Slovenska na summite NATO. Text má stupeň utajenia vyhradený. Je to štandardný postup?
Z pohľadu verejnej diplomacie by lepšie vyznelo, keby tieto informácie boli verejné. Slovensko sa totiž nemá za čo hanbiť, keď chce podať pomocnú ruku spojencom. Ide o veci súvisiace s novou bezpečnostnou situáciou, ktorá vyplýva z ruskej agresie na Ukrajine, a preto NATO posilňuje svoje sily vo svojom východnom krídle. Okrem našej účasti pri posilňovaní bezpečnosti spojencov by verejný mal byť aj postoj vlády k rozpočtu ministerstva obrany, pretože Slovensko sa vo Walese zaviazalo, že do roku 2020 zvýši objem financií pre tento rezort na 1,6 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Zatiaľ sa nenapreduje k takému cieľu, lebo úroveň je teraz len 1,15 percenta HDP.
Ako sa dá bežným občanom vysvetliť, že výdavky na obranu majú rásť a že ich zvyšovanie nie je motivované záujmami zbrojárskych firiem?
Bezpečnostné prostredie okolo nás sa mení a časť slovenskej armády, čo zvlášť platí o výzbroji, sa nenachádza v adekvátnom stave. Naše ozbrojené sily sú stále v prevažnej miere vyzbrojené starou sovietskou, respektíve ruskou vojenskou technikou. Popri tom, že je to politicky nešťastné, náklady na jej fungovanie sú vysoké, v porovnaní s modernou západnou výzbrojou, nehovoriac o jej spoľahlivosti, ktorá je čím ďalej, tým nižšia. Pritom sa s ňou nedajú primerane plniť súčasné a budúce vojenské úlohy. Žiaľ, či to boli ľavicové, alebo pravicové vlády, všetky podhodnocovali rozpočet na obranu, čo viedlo k tomu, že sú ohrozené spôsobilosti niektorých zložiek slovenských ozbrojených síl.
Bezpečnostné prostredie okolo nás sa mení a časť slovenskej armády, čo zvlášť platí o výzbroji, sa nenachádza v adekvátnom stave.
Zaujímavé je, že do posilnenia východného krídla sa výrazne zapojí Kanada, ktorá je vzdialená tisíce kilometrov od regiónu.
Kanadský príspevok bude veľmi dôležitý, keď NATO vytvára viacnárodné prápory v pobaltských republikách a v Poľsku. Každý prápor, čo je približne 800 vojakov, bude mať svojho lídra. Británia v Estónsku, USA v Lotyšsku, Nemecko v Litve a očakávalo sa, že Kanada v Poľsku, čo teraz potvrdilo rozhodnutie vlády v Ottawe. Je to dôkaz, že aj Kanaďania citlivo vnímajú nové bezpečnostné prostredie vo východnej časti Severoatlantickej aliancie a sú ochotní prispievať k bezpečnosti svojich spojencov. Videl by som v tom zároveň posolstvo, že Slovensko by tiež malo byť viac aktívne.
Slovenský príspevok bude zrejme malý. Dalo by sa, naopak, prispieť viac, keďže so slovenskou účasťou vznikla bojová jednotka EÚ v rámci krajín visegrádskej štvorky?
Áno. Pred niekoľkými týždňami bola prezentovaná myšlienka, že od roku 2017 štáty V4 poskytnú 150 vojakov do výcvikovej jednotky NATO v Pobaltsku. Hodnotím kladne, že niečím prispejeme, ale je to minimalistické, navyše tento príspevok od Slovenska chceli naši spojenci v NATO už dávnejšie. Máme na to, aby sme prispeli výraznejšie.
Šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák poukázal na to, že treba zlepšiť informačné kanály medzi NATO a Ruskom, aby nedochádzalo k nedorozumeniam a možným rizikám.
Chápem dôležitosť udržania určitej úrovne komunikácie, predovšetkým čo sa týka deeskalácie prípadných incidentov. Ale na druhej strane štýl komunikácie aliancie a Moskvy sa nedá dať na rovnakú úroveň. Takpovediac sú to dva tábory z rozličných svetov. Uvediem príklad. Keď NATO robí cvičenia na území členských štátov, vopred informuje a pozýva ruských pozorovateľov. Čiže sa snaží o transparentnosť. Na opačnej strane, keď Rusko organizuje oveľa väčšie manévre, ani nezavolá pozorovateľov, ani ich neavizuje, lebo využíva ustanovenie dohody podpísanej na pôde Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu, v ktorej sa píše, že to nie je potrebné, keď ide o preskúšanie pripravenosti vojenských jednotiek. Takže úroveň komunikácie je úplne inde, ako by bolo žiaduce. Na spoluprácu treba dve strany, a zatiaľ to nevyzerá tak, že by Moskva mala záujem o reálnu spoluprácu. K zlepšeniu situácie neprispievajú ani permanentné vojenské hrozby členským či nečlenským štátom, od Dánska, Fínska či Poľska.
Absolútnou prioritou NATO vyzerá byť teraz vystuženie východného krídla. Môže viesť taká silná koncentrácia k oslabeniu záujmu o rozširovanie aliancie?
Súhlas s prijatím o Čiernej Hory je pravdepodobne posledným rozšírením na niekoľko najbližších rokov. NATO by však malo stále živiť myšlienku rozširovania, keďže existujú štáty, ktoré majú záujem o členstvo alebo o partnerstvo. Napríklad v Gruzínsku je veľmi vysoká podpora občanov pre vstup do aliancie a veľmi dobre je už pripravená aj gruzínska armáda, ktorá napríklad tvorí jeden z najdôležitejších členov misie NATO v Afganistane.
Otáznik visí na Ukrajinou. Čo znamená z pohľadu NATO a aký signál by jej mal vyslať summit vo Varšave?
Prvýkrát v modernej histórii Ukrajiny má drvivá väčšina obyvateľstva jasno v zahraničnopolitickej orientácii Ukrajiny, bez výrazných regionálnych rozdielov východ-západ či juh. Asi dve tretiny Ukrajincov podporujú členstvo v NATO. Hoci náš východný sused má pred sebou ešte veľmi veľa tvrdej práce, aby bol pripravený na členstvo, a ani politická klíma v rámci aliancie nie je naklonená rýchlemu členstvu Kyjeva, NATO by s ním malo posilňovať svoje partnerstvo v čo najširšom rozsahu vrátane pomoci ukrajinským ozbrojeným silám.