NATO musí pokračovať v ubezpečovaní, ale aj pomáhať v bezpečnosti

Severoatlantická aliancia by sa mala venovať väčšiemu počtu vojenských cvičení či pomoci v kybernetickej odolnosti, čo prináša komplexnú ochranu v svete hybridných hrozieb, povedal v rozhovore pre Pravdu analytik Igor-Merheim Eyre z univerzity v Kente.

09.07.2016 20:00
debata (185)

Keď zhodnotíte uplynulé roky a pozriete sa aj na terajší summit, aké náležité kroky robí NATO?
V poslednom štvrťstoročí sa zaoberalo snahou redefinovať svoje poslanie. Severoatlantická aliancia si hľadala nové úlohy mimo vlastného priestoru, ale anexia Krymu a vojna na Donbase zásadne zmenili situáciu. Vojny a revizionizmus v Európe sú znovu reálnou možnosťou, zmysel NATO nebol silnejší od skončenia studenej vojny.

Ako sa to prejavilo v rozhodnutiach aliancie?
Ruský revizionizmus viedol k zrúteniu bezpečnostnej architektúry v období po studenej vojne. Summit v roku 2014 v Cardiffe ukázal, že NATO sa prebudilo do novej reality. Transatlantické spoločenstvo nasmerovalo v posledných dvoch rokoch pozornosť k summitu vo Varšave. Videli sme veľkú aktivitu, či už slovnú, alebo v podobe konkrétnych krokov, ktorá má posilniť alianciu proti novým možným hrozbám v blízkej či vzdialenej budúcnosti.

V čom sa NATO konkrétne posunulo dopredu?
Aliancia napríklad prijala významný dlhodobý plán, ktorý presadzuje štandardizáciu niektorých základných vybavení ozbrojených síl členských štátov. Jednotky rýchleho nasadenia zase predstavujú dôležitý krok smerom k lepšej pripravenosti a rotačné jednotky majú za úlohu okamžite reagovať na konvenčné hrozby.

V spoločnej obrane spojencov tiež zohráva vážnu úlohu posilnenie zložiek kybernetickej bezpečnosti. Dobré je, že konečne vidíme lepší trend v plánoch zvyšovať rozpočty na obranu. Treba však upozorniť na jednu inú vec.

Na akú?
Zároveň totiž platí, že stále existuje výrazná medzera medzi slovami a činmi, čo sa týka opätovného ubezpečenia spojencov a faktickej bezpečnosti. V prípade Ukrajiny sme videli, že hranice v Európe už nie sú nedotknuteľné revizionizmom. V tomto rozmere členské štáty NATO, ako sú pobaltské krajiny, vlastne nie sú mimo rizika.

Rozmiestňovanie zbraní a rotačných jednotiek má skôr upokojiť tieto štáty, ako odstrašiť Rusko od akejkoľvek potenciálnej hrozby v regióne. Znamená to, že členstvo v NATO v určitej miere poskytuje viac dôvery v bezpečnosť ako faktickej praktickej pomoci.

Pristavme sa pri očakávaniach zo summitu vo Varšave.
Malo by ísť o tri praktické kroky. Po prvé, NATO musí pokračovať nielen v ubezpečovaní svojich členov, ale aj fakticky im pomáhať v bezpečnosti. Nepoukazujem na rozmiestnenie konvenčných vojenských síl na území členských krajín, ale na väčší počet vojenských cvičení či na pomoc v kybernetickej odolnosti, čo prináša komplexnú ochranu v svete hybridných hrozieb.

Druhá vec?
Existuje potreba venovať viac pozornosti pomoci ukrajinskému a gruzínskemu vojsku v budovaní ich vlastných kapacít. Nemyslím si, že by im členstvo v transatlantickom spoločenstve poskytlo primeranú odpoveď na ich potreby.

V skutočnosti by Rusko vnímalo takú vec ako ďalšiu eskaláciu alebo prejav nepriateľstva. No silné ukrajinské či gruzínske ozbrojené sily, ktoré by boli schopné brániť svoje územie, by znamenali veľký pokrok v odstrašení, čiže proti akýmkoľvek budúcim pokusom o úpravu hraníc na európskom kontinente.

A tretia?
NATO nesmie akceptovať konfrontáciu ako čosi nové normálne, ale ani sa nemôže vrátiť do starých koľají, kým Rusko ohrozuje suverenitu susedných štátov. Musí sa obnoviť pravidelný dialóg na pôde Rady NATO – Rusko. Paradoxne diplomacia musí byť kľúčovým nástrojom vojenskej aliancie, ale bez spoločného odhodlania v teréne bude bezzubá alebo prinajlepšom ako nekonečný prúd planých nádejí.

© Autorské práva vyhradené

185 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #NATO #summit