Aj keď Turecko má za sebou históriu prevratov a bez ohľadu na to, čo si myslíme o Recepovi Tayyipovi Erdoganovi, prezident je stále dosť populárny, takže to, čo sa stalo, bolo úplne nečakané, či nie?
Správou o pokuse o prevrat som bol úplne ohromený. Keď sa v noci na sobotu objavili prvé informácie, predpokladal som, že to musí byť niečo, čo súvisí s terorizmom. Rozsiahla vojenská vzbura sa zdala byť niečím úplne nereálnym. Pritom ešte pred pätnástimi rokmi by to bola prvá vec, ktorá by mi zišla na um.
Prečo vtedy áno a teraz nie?
Je to pre jednu z najhlbších premien, aká nastala v tureckej politike v uplynulom pol druha desaťročí, keď sa rola ozbrojených síl zreteľne oslabila. Viedol k tomu celý rad dôvodov, podstatné však je, že Erdoganovi sa podarilo priviesť ozbrojené sily pod úplnú civilnú kontrolu – alebo sme si to aspoň do uplynulého víkendu mysleli.
Kto podľa vás stál za pokusom o prevrat?
V tejto fáze to ešte nie je úplne jasné. Na jednej strane to mohli organizovať stúpenci hnutia gülenistov, islamskej náboženskej organizácie, ktorá svojho času mala úzke väzby na Erdogana, ale pred niekoľkými rokmi sa s ním rozišla. Mnohí veria, že toto je najpravdepodobnejšia verzia, pretože táto skupina má silné siete v mnohých zložkách tureckej spoločnosti vrátane bezpečnostných služieb. Sám Fethullah Gülen, duchovný vodca žijúci v dobrovoľnom americkom exile, však dôrazne poprel akúkoľvek účasť na sprisahaní a pokus o prevrat ostro odsúdil. Napriek tomu práve na neho mnohí vrátane Erdogana ukazujú prstom ako na vinníka.
Kto iný ešte pripadá do úvahy?
Druhý názor je, že by to mohli organizovať kemalisti, ktorí sú stále oddaní sekulárnemu tureckému štátu, ako ho založil prvý turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk. Problém s touto teóriou je, že kemalisti sa v posledných rokoch výrazne vyčerpali. Svojho času každého, kto bol podozrivý z náboženských sklonov, vypudili z ozbrojených síl. Dnes už sa to nerobí. V dôsledku toho je v armáde veľa mladších dôstojníkov lojálnych Erdoganovi a vládnej Strane spravodlivosti a rozvoja.
Ako sa to Erdoganovi podarilo?
Veľa vyšších dôstojníkov medzičasom postavili pred súd za pokus zvrhnúť vládu. Súbežne s tým si mnohí ďalší generáli uvedomili, čo ich čaká, a radšej sami požiadali o predčasný odchod do výslužby. Preto len málokto veril, že by kemalisti ešte mohli zosnovať nejaký prevrat. Na druhej strane, ak by za pokusom o prevrat stáli naozaj kemalisti, pridávalo by to istú vierohodnosť správam, že sprisahanie sa udialo na úrovni plukovníkov. Keby to však aj skutočne bolo tak, išlo by nepochybne o posledné vzopätie kemalistov. Bude zaujímavé zistiť, kto stál za tým a ako sa podarilo zorganizovať tento nesporne veľmi vážny pokus o prevrat.
Čo bude ďalej s Tureckom? Ako bude prezident Erdogan reagovať?
Rovnako ako mnohí iní aj ja mám vážne obavy z toho, čo to bude znamenať pre Turecko. Počas niekoľkých posledných rokov sa krajina pod prezidentom Erdoganom posunula čoraz viac autoritárskym, ak nie priamo diktátorským smerom. Boli sme svedkami mnohých pokusov o okresanie občianskych slobôd a ľudských práv a obmedzenie občianskej spoločnosti i nezávislosti médií. Domnievam sa, že tieto trendy teraz ešte zosilnejú a urýchlia sa. Erdogan už povedal, že tento pokus o prevrat je „dar od Boha“, ktorý umožní jeho vláde „očistiť armádu“. Mohlo by sa to prejaviť ráznym pokusom zatočiť so všetkými poslednými zvyškami opozície voči jeho vláde, a to nielen v ozbrojených silách, ale vo všeobecnosti. Režim sa pravdepodobne stane ešte viac uzavretým, podozrievavým a represívnym.