„Som na to osobne hrdý, že s ohľadom na našu históriu môžeme takto pomáhať,“ hovorí Christian Thomes z neziskovej organizácie Caritas. Podľa neho je dobré mať kancelárku, ktorá v zložitej situácii povie, že je potrebné utečencom pomôcť a prevezme zodpovednosť. „Je to úplne pomätená politika,“ je naopak presvedčený podpredseda Alternatívy pre Nemecko (AFD) Alexander Gauland, ktorý niekedy o Merkelovej hovorí ako o diktátorskej kancelárke.
Názory z opačných pólov aj aktuálne preferencie hlavných politických strán ukazujú, že rok po zásadnom rozhodnutím sú Nemci v názore na kroky šéfky nemeckej vlády rozdelení viac ako kedykoľvek predtým. Nebolo to tak však vždy. Vlani v septembri mal postup Merkelovej širokú politickú aj verejnú podporu.
Ťažké rozhodnutie a veľká podpora
Rozhodnutie nechať utečencov prichádzať bez kontroly cez nemecké hranice, ktorými už v predchádzajúcich mesiacoch minulého roka prešli stovky tisíc migrantov, urobila Merkelová podľa nemeckých médií po konzultácii s vtedajším rakúskym kancelárom Wernerom Faymannom a tiež s trojicou nemeckých politikov. Bol medzi nimi minister vnútra Thomas de Maiziére (CDU), minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier (SPD) a šéf jej kabinetu Peter Altmaier. S predsedom sesterskej CSU Horstom Seehoferom, ktorý sa neskôr stal jedným z najvýraznejších kritikov migračnej politiky kancelárky, vtedy nehovorila, pretože sa mu vraj nedovolala.
V rozhodovaní Merkelovej, ktorá nedlho predtým predniesla známe slová o tom, že Nemecko situáciu zvládne, hralo rolu niekoľko faktorov. Popri pomoci utečencom, z ktorých státisíce išli z vojnou zničenej Sýrie, to bola tiež snaha uľahčiť Maďarsku a ďalším krajinám na balkánskej migračnej trase, ktoré v tých dňoch nával utečencov len ťažko zvládali.
Nezanedbateľnú úlohu hrali však aj historické konotácie. Asi nikto v okolí kancelárky alebo v nemeckej vláde si nedokázal predstaviť, že by nemeckí policajti či dokonca vojaci silou, nasadením slzotvorného plynu a ďalších prostriedkov bránili neozbrojeným utečencom v prekročení hraníc. Taký obrázok, ktorý by niektorým mohol čo i len vzdialene pripomenúť časy minulé, o sebe Nemecko šíriť nechcelo.
Svet tak naopak obleteli fotografie stoviek Nemcov, ktorí na mníchovskej stanici ale aj ďalších miestach skandovaním a potleskom vítali utečencov. Podporu mala nemecká kancelárka aj vo všetkých parlamentných stranách s výnimkou bavorskej CSU. A aj keď asi o desať dní neskôr Nemecko začalo svoje hranice kontrolovať, azylantov do krajiny automaticky naďalej púšťalo.
Kvóty a radikáli
O poznanie väčšia kritika sa na Merkelovú a Berlín začala znášať z krajín strednej a východnej Európy, kde časť politikov vyjadrovala nechuť nad tým, že kancelárka utečencov do Európy „pozvala“. Proti snahám o rozdeľovanie utečencov, ktoré Merkelová podporovala, sa potom postavili tvrdo najmä krajiny V4 (Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko).
Na nemeckej politickej scéne zase vďaka migračnej kríze a postupu nemeckej vlády začala výrazne získavať body pravicovo populistická AfD, ktorej by dnes dalo hlas okolo desať percent voličov. Pre mnoho Nemcov, z ktorých sa ich do pomoci utečencom zapojili tisíce, zase určité vytriezvenie priniesli útoky na ženy počas silvestrovskej noci v Kolíne alebo dvojica teroristických útokov z tohtoročného júla, ktoré sú dávané do súvislosti s imigrantmi.
Ako si Nemecko nakoniec poradí s príchodom 1,1 milióna utečencov, ktorí do krajiny vlani prišli, ukážu až ďalšie roky. Na tom, že sa kroky Merkelovej zo začiatku minulého septembra zapíšu do histórie, sa však Thomes z organizácie Caritas s politikom Gaulandom zhodnú už dnes. Podľa jedného budú ukážkou nemeckej ľudskosti a otvorenosti, podľa druhého dôkazom hlúposti a politického zlyhania.