Vervoortová má degeneratívnu poruchu, ktorú sprevádzajú obrovské bolesti. „Šport je môj jediný zmysel života,“ citoval ju časopis Le Nouvel Observateur. Má krédo snažiť sa zakaždým prekonať seba. Na paralympiáde pred štyrmi rokmi získala dve medaily. Ako vozičkárka v šprinte na 100 metrov najcennejší kov a striebro na dvojnásobnej vzdialenosti.
Teraz pred Riom sa obávala, že jej stav sa tak zhorší, že do Brazílie neodletí. Nakoniec prišla. „Tvrdo som trénovala napriek tomu, že dňom i nocou musím bojovať proti chorobe. Rio je moje posledné želanie,“ povedala pre portál L'Avenir.
Bolesti, ktoré sa časom iba stupňovali, začali trápiť Vervoortovú pred dvadsiatimi rokmi. Zdôrazňuje, že šport jej pomohol užívať si život, aj keď prehráva boj s utrpením. Hovorí, že zdanie klame, keď ju fanúšikovia videli veselú po úspechu v Londýne. „Každý ma vidí šťastnú so zlatou medailou, ale nikto nevidí temnú stránku. Veľmi trpím, niekedy v noci spím len desať minút,“ zdôverila sa televíznej stanici France 2.
Degeneratívna porucha nie je jediným zdravotným problémom Vervoortovej. Pred tromi rokmi na majstrovstvách sveta hendikepovaných športovcov utrpela vážne zranenie ramena. Lekári jej predpovedali koniec kariéry. Lenže ona sa predviedla ako silná bojovníčka. Po dôslednej rehabilitácii sa zotavila a vrátila sa medzi pretekárky. Jej verným pomocníkom je labrador, ktorý je s ňou nepretržite. Napríklad alarmuje ľudí nablízku, ak Vervoortová spadne na zem.
Foto: SITA/AP
Napriek ukrutnej bolesti Vervoortová zdôrazňuje, že každý deň je darom života. Lenže utrpenie začalo byť už neznesiteľné. Paralympionička, ktorá má aj tri zlaté medaily z majstrovstiev sveta v šprinte na 100, 200 a 400 metrov, začala uvažovať o eutanázii pred niekoľkými týždňami. „Uspieť v Riu je môj posledný sen. Potom ukončím kariéru. Začala som rozmýšľať o eutanázii,“ povedala pre televíznu stanicu RTL. Dokonca si už aj vybavila potrebné podpisy troch lekárov, ako stanovuje belgický zákon o milosrdnej smrti. Keď sa Vervoortová obzerá za tým, čo zažila, neľutuje život plný bolesti. „Napriek chorobe som mohla zažiť veci, o ktorých iní môžu len snívať,“ poznamenala pre L'Avenir v narážke na radosť zo športových triumfov.
Žena, ktorá je takmer isto rozhodnutá dobrovoľne zomrieť, už má aj predstavu o pohrebe. Želá si, aby každý, čo sa s ňou príde navždy rozlúčiť, mal v ruke pohár šampanského. Nech si na ňu pripijú. „Všetko najlepšie! Mala si dobrý život a teraz si na lepšom mieste,“ opísala, ako si predstavuje pohreb.