Pozostalí uvádzali, že holandské modré prilby vystavili mužov riziku pravdepodobnej smrti, „aj keď vedeli, čo sa im pravdepodobne stane“. Holandské úrady podľa nich udalosť nechceli vyšetriť a dôstojníkov stíhať.
Súd ale vo svojom rozhodnutí konštatoval, že holandské úrady „incident riadne vyšetrili a dostatočne zvážili žiadosť (pozostalých) o trestné stíhanie“. Holandská justícia podľa neho dospela k rovnakému záveru ako Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY), teda že holandskí vojaci nemohli vedieť o hroziacej masakre a jej rozsahu. Boli okrem toho slabo vyzbrojení a ich situáciu nauľahčoval ani mandát, ktorý neumožňoval účinne zasiahnuť do prípadného konfliktu.
Masakra v Srebrenici bola najhorším krviprelievaním v Európe od druhej svetovej vojny. Bosnianskosrbské ozbrojené sily v júli 1995 na sklonku vojny v Bosne dobyli túto enklávu, ktorá bola v tom čase pod ochranou jednotiek OSN. Potom v okolí mesta povraždili asi 8 000 bosnianskych Moslimov. Ostatky obetí tejto masakry boli neskôr nájdené v rôznych masových hroboch. Rad ľudí je ale dodnes nezvestných.
Za účasť na masakre odsúdili súdy v Bosne, Srbsku aj Haagu desiatky ľudí na mnohoročné tresty. Až na 20 rokov skončili vo väzení napríklad členovia srbskej polovojenskej jednotky Škorpion, ktorí čelili spravodlivosti po tom, čo sa záznam ich činu dostal v roku 2005 na obrazovky.
Za strojcu masakry sú považovaní dvaja muži, niekdajší vrchný veliteľ bosnianskosrbskej armády Ratko Mladič a niekdajší bosnianskosrbský prezident Radovan Karadžič. Ten dostal u ICTY 40 rokov väzenia, keď ho súd uznal vinným v desiatich z 11 bodov obžaloby, vrátane genocídy v súvislosti so srebrenickou masakrou. Proti trestu sa tento rok v júli odvolal. Mladič na verdikt stále čaká.