Ako pripomína agentúra Reuters, zisk prezidentského kresla pre Aúna je súčasťou politickej dohody, ktorá napríklad ráta s vymenovaním sunnitského lídra, miliardára Saada Harírího (46), syna zavraždeného premiéra Ráfíka Harírího, za šéfa nového kabinetu. V Libanone sa tradične delia hlavné funkcie medzi šiitov, sunnitov a kresťanov s tým, že hlavou štátu má byť maronitský kresťan, premiérom sunnitský moslim a šéfom parlamentu zástupca šiitov. Libanon je jedinou krajinou na Blízkom východe, v ktorej podľa zákona musí byť hlavou veriaci kresťan.
„Národná jednota je základom stability a bezpečnosti v krajine,“ vyhlásil v prejave po zložení prísahy Aún citovaný agentúrou DPA. Pokračovanie boja proti terorizmu a návrat asi 1,5 milióna utečencov v štvormiliónovej krajine do vlasti patrí podľa nového prezidenta medzi ďalšie úlohy počas šesťročného mandátu. V prípade vnútornej politiky čaká Aúna však aj riešenie veľkej nezamestnanosti, ale napríklad aj účelovo politicky zneužívaného často kolabujúceho zberu odpadkov.
Podľa denníka The Wall Street Journal ku kompromisu „zavelil“ tesne pred hlasovaním Saad Harírí, bývalý premiér a líder najväčšej parlamentnej frakcie.
„Oznamujem, že podporujem generála Michela Aúna ako prezidentského kandidáta. Rozhodol som sa tak v záujme obrany Libanonu, zachovania jeho politického systému, štátnosti a ľudu,“ citujú noviny slová Harírího, ktoré zazneli iba desať dní pred hlasovaním.
Michela Aúna často charakterizujú aj ako nevypočítateľného politika. Koncom 80. rokov bol nezmieriteľným nepriateľom Sýrie. Podporovaný Západom a irackým lídrom Saddámom Husajnom bojoval proti sýrskej armáde. Dnes ho však považujú za predĺženú ruku Teheránu a „priateľa“ sýrskeho prezidenta Bašára Asada, s ktorého otcom Háfizom urputne bojoval. Lenže neúspešne. Výsledkom bola emigrácia. V roku 2005 sa však po 16 rokoch vrátil do Libanonu z nedobrovoľného pobytu vo francúzskom Marseille, aby sa stal aj libanonským premiérom. Po tom, čo podpísal dohodu s šiitským hnutím Hizballáh.
Na pozadí spomínaných faktov zvolenie Aúna za prezidenta sa považuje za prínos pre Damask a Teherán. V čase, keď je krajina rozdelená na sféru vplyvu Saudskej Arábie a Iránu. Napokon aj doterajší politický chaos v Libanone mnohí pozorovatelia spájajú s neschopnosťou normálneho dialógu medzi spomínanými krajinami. Podľa portálu RBK má na ňom podiel aj vojna v susednej Sýrii. „A tak v Libanone stoja proti sebe dva tábory – prozápadný na jednej strane a na druhej strane proiránsky a proruský, ku ktorému patrí aj prezident Aún,“ analyzuje portál. Každá z nich chcela za prezidenta toho „svojho“.
O súčasnom blízkom vzťahu Aúna k Damasku, Teheránu a hnutiu Hizballáh by mohla svedčiť o. i. skutočnosť, že prvými gratulantmi k volebnému víťazstvu boli práve iránsky prezident Hasan Rúhání, líder Hizballáhu Sajíd Hasan Nasralláh, ako aj sýrsky prezident Bašár Asad. Podľa mnohých bol tak pondelkový volebný výsledok triumfom „proiránskej osi“ v blízkovýchodnej krajine. Nielen Teherán by však pravdepodobne „vyhral“ aj v prípade prehry Aúna. Jeho protikandidátom v boji o poslanecké hlasy nebol totiž nikto iný, ako Sulejman Frandží, o ktorom je známe, že má rovnako blízko k Iránu, ako aj k Sýrii.